Ak sa kresťan na Slovensku nezaujíma o život mimo našej krajiny a nevie jazyky, môže mať dojem, že žiť svoju vieru a prejavovať ju na verejnosti je všade prirodzené a samozrejmé.

Naše katolícke média ako TV Lux, Rádio Mária, Rádio Lumen nám ponúkajú množstvo kvalitných duchovných zamyslení, modlitieb, sv omší a povzbudení do hlbšieho duchovného života. Preto sa nám tu viera žije ľahko a málo si vážime  a podporujeme všetkých tých, ktorí toto duchovné prostredie tvoria. Média, kňazi, katechéti, animátori, ale aj kostolníci, babky ruženčiarky či spevokoly prispievajú tomu, že máme stále príjemné duchovné prostredie a môžeme ísť v svojej viere na hĺbku.

Cirkev je však nielen na Slovensku, kresťania žijú na všetkých kontinentoch. A v mnohých štátoch musia platiť vysokú cenu, ak sa chcú držať kresťanských princípov. Najviac sú však „skúšaní“ práve konvertiti z iného náboženstva, ktorí našli v Ježišovi zmysel života.

Je už k dispozícii veľmi veľa videí zobrazujúcich moslimov ,ktorí prešli na kresťanstvo, ale keď to priznali, museli ujsť z krajiny. Boli to ich bohu absolútne oddaní veriaci, ktorí mali od klaňania sa na čele zhrubnutú kožu. Ešte aj v noci sa bičovali reťazami, len aby raz mohli dosiahnuť nebo po smrti. Keď sa však spýtali imána, či to stačí, aby nebo dosiahli, žiadny im to nepotvrdil. Čítať posvätné knihy aj modliť sa k ich bohu bolo možné jedine arabsky, aj keď arabsky nerozumejú. Tak mnohí začnú klásť otázky, ale to nie je dovolené. To sa pokladá za zneisťovanie ich viery. A tak začínajú hľadať iné zdroje, skúmať iné náboženstvá a keď sa dozvedia že kresťanský Boh je Boh odpustenia a lásky  a majú istotu večného života ak budú nasledovať Božie príkazy, sú tým tak zasiahnutí, že obetujú hocičo za vieru v Krista. Pre nich je potom úplne prirodzené spájať kresťanskú vieru s utrpením za nasledovanie Krista. Nemožno však povedať, že všetci, ktorí zažijú volanie Pána do kresťanskej cirkvi sa otvorene prejavia. Hlavne ženy, ktoré sú v tomto štáte brané ako druhoradé, majú strach prejaviť svoju vieru verejne a svoje presvedčenie skrývajú. Preto potom využívajú tajné zdroje informácii o Evanjeliu ako je rádio, či sociálne siete.

My sa môžeme aj celý deň modliť a tým pomáhať všetkým navôkol, aj sebe. To Pán od nás prosí v mnohých mystických zjaveniach, ktoré sa dejú počas posledných pár storočí.  Moslim sa tiež modlí aj 5 krát denne v reči, ktorú nerozumie, robí očistné rituály, dokonca niektoré aj v noci a dúfa, že po smrti príde do neba. Za druhých sa modliť nemôže, lebo jeho boh ani jeho samého nevypočuje, ak sa nemodlí presne ako je prikázané.  Takže ich celý život je spojený so strachom, že ak sa dobre nemodlí, do neba sa nedostane.

Ponúkam vám zopár príbehov: Tento muž bol pôvodný egyptský kresťan, ktorý žil v Kuvajte, teda arabskej krajine. Korán čítal, ale rozumel z neho max 10 %. Aj modliť sa musel len arabsky, ich boh v inom jazyku prosby ani iné modlitby nepočuje. Žil stále v strachu, že sa dostane do pekla, bol učený že z 1000 ľudí sa 999 dostane do pekla.

Moslimka z Indonezie chcela rozumieť Koránu, prečítala ho tri krát od začiatku do konca. Chcela si ozrejmiť, či je islam náboženstvom pokoja. Nikde to však nenašla. Sama bola odmalička tak vedená, že keď išla okolo kostola, hodila do neho kameň. Tiež o pokoji nesvedčí, že sunniti  sú vedení nenávidieť šiitov a naopak.

Iná žena z Konga  žila v  polygamickej rodine. Jej otec mal štyri ženy. Dcéry najstaršej ženy boli staršie ako najmladšia žena. V tejto rodine videla len samé intrigy , hnev, závisť a podozieranie, takže z rodiny odišla a neskôr konvertovala na kresťanstvo. V svojej rodine sa otcove ženy sa neustále obviňovali, hľadali spôsoby ako druhú prekliať pomocou woodoo, ale aj otráviť iné ženy. Až v kresťanstve našla pokoj a silu odpustiť svojej rodine.

Žena, ktorá bola vychovávaná ako salafistka túžila žiť čo najviac bez hriechu, tak sa stále modlila, postila a túžila sa dostať do Mekky na hadž, ich posvätnú púť. Po otrasnej skúsenosti z tlačenice ľudí, hádzania kameňov, nadávaniu si navzájom, aj ponižujúcemu správaniu voči ženám už nechcela mať nič spoločné s touto púťou. Postupne mala stále viac otázok, ktoré nesmela mať, až od islamu odišla.

 Anni ako 9 ročná sa stala podľa islamského práva dospelá, zodpovedná za svoje činy. Keďže si rada spievala, niekedy boli jej piesne hlasitejšie. Morálna polícia ju za to zobrala do polepšovne. Potom keď ju otec bral z polepšovne, ešte ju dal zbičovať. Keďže mala neskôr viaceré podobné morálne priestupky, bola viackrát v polepšovni. Otcovi sa to nepáčilo, tak ju predal prvému záujemcovi o ňu za 50 dolárov. Jej nový muž ju bil tak, až bola modrá na viacerých častiach tela. Išla preto na súd a sudca jej povedal, že mala viac poslúchať svojho muža. Nakoniec sa jej podarilo s pomocou vlastnej starej mamy utiecť od násilníka i z krajiny a svoj životný príbeh zverejnila na you tube. Týmto videom „otvorila oči“ miliónom ľudí...

Moslimovia po svojom obrátení na kresťanstvo chcú všetkých svojich blízkych evanjelizovať, aj keď vedia aké to je nebezpečné, lebo chcú dať zažiť všetkým prítomnosť láskavého Boha. O svojej viere hovoria s obrovským nadšením. My kresťania v Európe nechávame evanjelizáciu ostatných len na našich kňazov a iné duchovné osoby.  Nerozprávame s druhými o Bohu a ani sami nie sme príkladom dobrého života pre druhých. Sme vlažní vo svojej viere a preto vidíme dôsledky...