Veronika
Slovensko je malá krajina a žije tu veľa dobrých ľudí. Dokonca máme aj veľa svätých ľudí – mužov i žien. Medzi nimi je tiež sestra Veronika Theresia Rácková z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.
Toto útle žieňa urobilo niečo, čo ju zaradilo do knihy mučeníkov – obetovala svoj život v ťažko skúšanej krajine v Južnom Sudáne.
Tí, ktorí ju poznali už od detstva môžu potvrdiť, že už ako dieťa rozdávala okolo seba veľa radosti. Vždy jej tvár žiarila úsmevom – na ten úsmev sa nedá zabudnúť. Rada spievala a bola veľmi veselá. Dá sa povedať, že za každú „srandu“.
Niekto si povie, bola najmladšia, mala troch starších súrodencov, bolo jej ľahko. Lenže žila v dobe socializmu, jej rodina bola silno veriaca a jej brat bol kňazom. Kto žil v tej dobe, musí uznať, že takáto rodina to nemala ľahké, i keď žili na dedine.
Veronika mala tiež svoje povinnosti doma, na strednú školu musela dochádzať autobusom – mnohí sme to skúsili. Učila sa dobre a tak odišla študovať do Prahy. Sama v cudzom meste, ďaleko od rodiny.
Kde čerpala silu? V Bohu, v ktorého verila a ktorého milovala a ktorému chcela patriť.
Na dedine, kde vyrastala bola viera žitá a mladým ľuďom sa venovala Julka – mladá žena, ktorá organizovala pre deti púte a výlety.
Raz sa cestovalo vlakom až do Košíc. Po ceste boli zastávky – bola to taká púť. Vlaky nechodili rýchlo a cesta trvala dlho, tak sa spalo v rodinách. Prišli sme do dediny, kde sme mali dohodnutý nocľah. Večer na omši v kostole sme zaspievali a po omši si nás ľudia rozdelili a vzali k sebe na prenocovanie. S Veronikou sme pozerali po domoch v dedine a tak sme si vyberali, v ktorom dome by sme chceli byť. Pretože sme sa bavili, nepočúvali sme dobre pokyny Julky. Vybrali sme si pekný poschodový dom a čo sa nestalo, práve do toho domu nás vybrali. Tešili sme sa a boli sme rady, že sa nám to splnilo. Lenže dom bol pekný zvonku, ale vo vnútri vyzeral strašidelne. Nebol ešte dokončený. Niektoré steny nemali ani omietku, iba holá tehla, zariadenie biedne a domáci sa nám veru nepáčili. Ťažko sa nám zaspávalo, lebo sme sa báli, čo ak nám ublížia, keď zaspíme... tak sme sa rozprávali dlho do noci a ráno sme zaspali. Boli sme presvedčené, že máme čas a tak sme pomaly išli na miesto stretnutia, odkiaľ mal ísť autobus do mesta, kde sme mali nastúpiť na vlak a ísť ďalej. Lenže autobus bol preč, aj všetci naši a my sme zostali v dedine. Veronika navrhla, aby sme sa modlili. Do mesta nás vzali dobrí ľudia autom, ale či stihneme vlak, to nikto netušil. Nebolo nám všetko jedno, ale sme sa zo srdca modlili, aby vlak meškal a počkal nás. Auto zastalo pred stanicou a my sme v strachu bežali na nástupište... vlak tam stál a v oknách Julka a všetky deti. Kývali nám, aby sme rýchlo nastúpili, výpravca už išiel dať pokyn na odchod. Stihli sme to.
Veronika už nie je medzi živými, jej život ukončil výstrel vojaka. Viem, že mu odpustila, tak ako Ježiš tým, ktorí ho ukrižovali.
V týchto dňoch dostala in memoriam najvyššie štátne vyznamenanie – Pribinov kríž I. triedy. Som presvedčená, že si ho plne zaslúži nielen pre svoju mučenícku smrť, ale preto, ako žila.
Tak ako pomáhala počas života, pomáha aj teraz. Skúsila som jej pomoc, stačí ju poprosiť, ak je to Božia vôľa, na jej príhovor nám Boh dá to, čo potrebujeme.