V evanjeliovom rozprávaní Ježiš vzkriesil z mŕtvych troch ľudí: Jairovu dcéru, syna vdovy z mesta Naim a Lazára.

V evanjeliovom rozprávaní Ježiš vzkriesil z mŕtvych troch ľudí: Jairovu dcéru, syna vdovy z mesta Naim a Lazára. V symbolickom jazyku evanjelií tieto fyzické vzkriesenia evokujú postupné zdvíhanie sa z hriechu k duchovnému zdraviu.

Po prvé, svätý Augustín hovorí, že mladá Jairova dcéra, ktorá zomrela v jej dome, symbolizuje hriech, ktorý sa uskutočňuje v našich myšlienkach a našich srdciach. Tento hriech ešte neprináša svoje ovocie v skutkoch.

Po druhé, mŕtveho syna vdovy z mesta Naim už nesú k bráne domu, ktorý  predstavuje hriech a ktorý sa už konkrétne prejavil v skutku. Tohto mŕtveho muža Ježiš vzkriesil a vrátil späť matke, ktorou je cirkev.

Po tretie, najdrastickejší je prípad Lazára. Predstavuje najhorší druh morálneho a duchovného úpadku, hriech, ktorý sa prejavil vo svete a zakorenil sa v zlej norme a zlom zvyku. Je to hniloba, ktorá skutočne nastala a produkuje duchovný zápach.

V Jánovom evanjeliu sa vzkriesenie Lazára odohráva tesne pred Ježišovým utrpením, tesne pred vrcholným okamihom, kedy Ježiš porazí smrť tým, že jej podľahne. Keď Ježišovi oznámili, že Lazár zomrel, povedal: „Náš milovaný Lazár zaspal, ale idem ho prebudiť.“ Tieto slová znamenajú, že sme v novom svete. Vo vnútri hraníc starého sveta, starého vedomia, je smrť koncom, a jej neodvolateľnosť mu dáva silu. Avšak tým, že Ježiš o tom hovorí ako o „spánku,“ ukazuje, že skrze Božiu moc a Boží zámer smrť nie je koncom; že to nie je neodvolateľné a posledné slovo.

Keď Ježiš prišiel do Betánie, dozvedel sa, že Lazár už bol štyri dni v hrobe. To znamená, že nenastala žiadna chyba, že ten človek bol skutočne a definitívne mŕtvy. Ale to sa netýka toho, kto prekračuje priestor a čas, ktorého sila sa rozkladá mimo života a smrti ako ich poznáme.

Marta vychádza v ústrety Ježišovi a prejavuje svoju začínajúcu vieru v jeho identitu a moc: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz som si istá, že Boh ti dá, o čokoľvek ho požiadaš.“ Ježiš jej odpovedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych... Ja som vzkriesenie a život.“ Boh nenávidí smrť a nechce, aby jej falošná konečnosť a neodvolateľnosť zničila ľudský život.

Keď prišiel k Lazárovmu hrobu, Ježiš precítil najhlbšie emócie a začal plakať. Tak Boh vstupuje do temnoty, zmätku a utrpenia smrti hriešnikov. On nestojí ľahkovážne nad našou situáciou, ale berie ju na seba a cíti ju. Avšak k nepriateľovi sa blíži ako bojovník. „Odvaľte kameň,“ nariadil.

Tí, ktorí uviazli v medziach tohto sveta, protestujú: „Pane, iste je tam už zápach.“ Oni v podstate hovoria: „Nezahrávaj sa so smrťou, nemôžeš ju zvrátiť. Jej sila je konečná, neodvolateľná.“

Ale Ježiš je neohrozený. Prikazuje: „Lazár, poď von!“ To nie je hlas iba jednoduchej nádeje ľudskej bytosti, ani iba veľkej náboženskej osobnosti; to je hlas Boha, ktorý nenávidí smrť a má nad ňou nadvládu. A preto „mŕtvy muž vyšiel.“ Ježiš potom nariadil prítomným: „Odviažte ho a nechajte ho odísť.“

Tento príkaz sa ozýva ešte aj dnes. Rovnako ako to urobil s Lazárom, Ježiš nás oslobodzuje od smrti a z ciest smrti.