Z tejto prosby je zrejmé, že v prvom rade existuje nejaká Božia vôľa s nami /niečo čo chce Boh od nás/ a my by sme sa mali snažiť spoznávať túto jeho vôľu a uskutočňovať ju – mala by byť meradlom pre našu vôľu. To, čo chce on, by sme sa mali učiť chcieť aj my. O to vlastne v tejto prosbe počas modlitby otčenáš prosíme. Hovoríme, aby sa i tu na zemi plnila jeho vôľa tak, ako ju všetci plnia v nebi. Veď charakteristikou neba je práve to, že sa tam nevyhnutne plní Božia vôľa. Alebo inými slovami – iný pohľad, kde sa deje Božia vôľa – tam je nebo! Teda z toho vyplýva, že už aj tu na zemi, ak plníme Božiu vôľu, môžeme zakúšať nebo.

Čo je to však tá Božia vôľa? Ako ju spoznávame?  A ako ju môžeme uskutočňovať? Sv. písmo vychádza z toho, že človek vo svojom najhlbšom vnútri o Božej vôli vie – práve cez svedomie. /Iste vieme, že svedomie môže byť veľmi deformované.../ A dejinami ľudstva sa dosť zdeformovalo vedomie zla a dobra – preto nám Boh prichádza na pomoc – prehovoril k nám, keď nám dal jasnú pomôcku na rozlíšenie dobra a zla v desatore – a práve tento jeho vonkajší hlas, vstup do dejín, prihovorenie sa človekovi - má napomôcť nášmu vnútru rozlišovať. Je to pomôcka pre nás, ako poznať jeho vôľu. Desatoro je zároveň určitým výkladom pravdy o našom bytí, o našom živote a oslobodzuje nás od sebazničenia klamstvom.

Vzor plnenia vôle Nebeského Otca vidíme v Ježišovi – pozrime na jeho zápas na Olivovej hore: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich, no nie ako ja chcem, ale ako ty.“ – Nech sa stane tvoja vôľa. Sú to slová aj zo Žalmu 40: „Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“

Ťažoba našej vlastnej vôle nás stále sťahuje preč od Božej vôle, robí z nás iba „zem“. On nás však chce dvíhať hore k sebe, do seba – aby sme zakusovali nebo, práve tým, že poslúchame jeho. Kde vládne on je nebo, je jeho kráľovstvo.