Ježiš hlásal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,14)  Týmito slovami opisuje evanjelista Marek začiatok a obsah Ježišovho ohlasovania.

Obsahom Ježišovho posolstva je teda pokánie /o tom sme už hovorili – aj v súvislosti s Jánom Krstiteľom/ a potom ešte evanjelium – čo to je? Preklad tohto slova pozná väčšina ako dobrú, radostnú správa. V Ježišovej dobe to bolo tiež pomenovanie pre posolstvá vydávané cisárom, bez ohľadu na ich obsah, či bol prijemný, radostný, dobrý, alebo nie. Stála za tým táto myšlienka - predsa to, čo pochádza od cisára, to je spásonosné posolstvo, nie je to iba obyčajná správa, ale niečo čo mení svet k lepšiemu. Preto to mal počúvajúci prijímať s veľkou autoritou. A čo iné – ak nie práve Ježišove slová sú tými slovami, ktoré menia svet k lepšiemu – a či sa nám počúvajú príjemne, alebo niekedy aj menej – mali by sme ich vždy prijať a podľa nich formovať náš život. /On nám určite nechce zle - na rozdiel od iných.../

 

Ústredným obsahom Ježišovho evanjelia je posolstvo – priblížilo sa Božie kráľovstvo – už je celkom blízko.

Z Ježišovho učenia môžeme vidieť, že podstatou predveľkonočného ohlasovania je posolstvo o  Božom kráľovstve, ale po Veľkej Noci je stredobodom ohlasovania apoštolov už ohlasovanie Krista. Je tu teda rozpor? Ježiš predsa ohlasuje kráľovstvo a vzišla z toho Cirkev, ktorá ohlasuje Krista. On sa stáva stredobodom ich ohlasovania. Existuje teda nejaký súvis medzi Božím kráľovstvom, Cirkvou a Kristom? Ako teda treba chápať Ježišove slová o Božom kráľovstve?

 

Svätý Otec ponúka z učenia cirkevných otcov tieto tri pohľady:

Prvý  – Božie kráľovstvom je sám Ježiš. V ňom je prítomný medzi ľuďmi sám Boh. Môžeme pozrieť na Lukášov citát: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17,20) Jedným z výkladov tohto textu je, že tu Kristus odkazuje naozaj sám na seba. Môžeme to porovnať s iným výrokom, kde Ježiš hovorí: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo.“ (Lk 11,20)

 

Druhý – Božie kráľovstvo je niečo čo sídli v ľudskom vnútri. Nie je niekde geograficky ohraničené na mape. Ako nejaký štát. Je v každom človekovi, v ktorom kraľuje Boh. Ak teda chceme, aby v nás kraľoval a vládol nám Boh, potom nemôžeme poslúchať hriech. /To je v súvislosti s tou výzvou – kajajte sa – robte pokánie./ Božie kráľovstvo je v tom srdci, človekovi, v ktorom nevládne hriech, ale Boh. V súvislosti s tým Sv. Otec hovorí, že aj preklad Božie kráľovstvo je v tomto smere dosť nevýstižný – skôr by sme mali hovoriť o Božej vláde, panovaní.

A používa príklad zo židovstva. - Každý nábožný žid sa denne modlí Šema Izrael – „Počuj Izrael – Jahve je náš Boh, Pán jediný. A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou...“ Človek, ktorý sa denne takto modlí, snaží sa tou modlitbou prijímať Božiu vládu nad sebou, nad svetom a ona potom aj určuje spôsob jeho konkrétneho života.

 

Tretí – Cirkev sa dá chápať ako Božie kráľovstvo – ako uskutočnenie kráľovstva Božieho v rámci pozemských dejín.

Na takéto chápanie sa dajú celkom dobre aplikovať Ježišove vyjadrenia o úbohosti tohto kráľovstva v rámci dejín pozemského sveta. /Teda o malosti, úbohosti Cirkvi./ Kráľovstvo – Cirkev - je ako horčičné zrnko, najmenšie. Je ako kvas, nepatrné množstvo v porovnaní s masou cesta. Také malé a predsa plné vitality a schopné rásť a rozvíjať sa.  

Cirkev - a vlastne kresťania všeobecne - by mali byť tými, ktorí ukazujú ako žiť v tomto svete podľa hodnôt Božieho kráľovstva, podľa toho, čo nás uči Ježiš. Mali by byť prvým svedkami.

 

Téma kráľovstva sa vinie celým Ježišovým ohlasovaním. Pochopiť ju môžeme iba z celku jeho ohlasovania. Preto sa ďalej budeme venovať – ako to nazval Sv. Otec - srdcu Ježišovho ohlasovania a to je reč na vrchu – blahoslavenstvá – aj tu sa viac dozvieme o aké kráľovstvo mu ide.