Ježiš blahoslaví plačúcich – ale je naozaj dobré plakať?
Pozrime sa na to z tohto pohľadu - existujú dva druhy plaču - smútku -
1. smútok, ktorý stratil nádej, ktorý už neverí v pravdu, lásku, a preto zvnútra rozkladá a ničí človeka. /To sú beznádeje, depresie.../
2. je smútok, ktorý pochádza z otrasu pravdou a ktorý privádza človeka k obráteniu, k odporu voči zlu. Takýto smútok uzdravuje, lebo nanovo učí človeka dúfať a milovať. /Konkrétne teda - plač nad svojimi hriechmi, plač nad nespravodlivosťou.../
Príkladom prvého smútku je Judáš, ktorý zdesený nad vlastným pádom – neodvažuje sa viac dúfať a v zúfalstve sa obesí.
Príkladom druhého smútku je Peter, ktorý sa pri Pánovom láskyplnom pohľade, po zrade, ktorú vykonal, pustí do plaču, ktorý ho uzdraví.
Môžeme sa pozrieť ešte na jeden príklad takéhoto zdrvujúceho smútku. Mária a ďalší prítomní pod krížom na Golgote. Malá skupinka ľudí, ktorí zostali Ježišovi verní aj v tak ťažkej chvíli. Nemôžu toto „nešťastie“ /Ježišovo utrpenie/ zmeniť, no svojim súcitným utrpením sa zaraďujú na stranu odsúdeného – vo vnútri trpia spolu s ním.
Tu pod Ježišovým krížom môžeme najlepšie pochopiť naše dnešné blahoslavenstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Kto nedáva svojmu srdcu zatvrdnúť pred bolesťou, pred núdzou druhého, kto neotvorí svoju dušu zlému, /aby začal bojovať s nenávisťou, alebo aby nenávidel útočníka/, no radšej trpí pod jeho zdanlivou mocou a takto prenecháva právo pravde a Bohu, ten je tým blahoslaveným plačúcim, ktorý bude potešený.
/Isteže nás nechce toto blahoslavenstvo povzbudiť len k tomu, aby som nad biedou vo svete iba plakal – aj to síce treba – nech to pohne moje vnútro, či už sú to tie moje hriechy, alebo zlo a hriechy iných, ale mám sa snažiť všemožne rôznymi prostriedkami, ktoré sú hodné synov a dcér Boha – bojovať za pravdu a spravodlivosť... Teda znova opakujem – nie bojovať s nenávisťou a zbraňami – vidíme to na Petrovi, keď chce brániť Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade – nepovie mu – vďaka za to, že ma brániš – naopak – útočníka s odťatým uchom uzdraví a Petra pokarhá./
V tomto zmysle toto blahoslavenstvo úzko súvisí s blahoslavenstvom:
„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“
Smútok, o ktorom sme hovorili, je neprispôsobilosť zlu, je akýmsi spôsobom odporu voči tomu, čo robia možno naozaj mnohí ľudia a čo sa jednotlivcovi nanucuje ako model správania. Svet však neznáša takýto druh odporu, svet si vyžaduje a doslova „núti“ nás k spolupráci. Takýto smútok sa totiž takýmto ľuďom javí ako obžaloba, ktorá vystupuje proti otupeným svedomiam. Preto sa plačúci /smutní v tomto význame/ stávajú prenasledovanými pre spravodlivosť – pre Božiu pravdu.
Týmto všetkým je prisľúbená útecha – Božie kráľovstvo. Budú žiť pod ochranou Božej moci.
Prenasledovaní pre spravodlivosť sa dá chápať ešte aj takto:
Bola to akoby Pánova predpoveď o tom, čím všetkým prejde Cirkev /a teda tí, ktorí sa budú snažiť nasledovať Krista/ – oni budú tí prenasledovaní pre spravodlivosť. Spravodlivosť je v reči Starého Zákona chápaná ako vernosť Tóre, vernosť Božiemu slovu – teda konkrétne aj vernosť Desatoru.
Novozákonným ekvivalentom k pojmu spravodlivosť je viera – teda veriaci človek.
Takto sa chápu ako prenasledovaní pre spravodlivosť ľudia, ktorí žijú z Božej spravodlivosti, ktorí žijú z viery a podľa nej.
Keďže ľudské úsilie stále miery k tomu, aby sa človek oslobodil od Božej vôle, pravidiel... a aby nasledoval len sám seba, tak sa viera /veriaci človek, ten, ktorý nasleduje Krista a jeho učenie/ javí vždy ako odpor voči tomuto svetu – voči zmýšľaniu tohto sveta.
Ale Ježiš sľubuje radosť a plesanie a odmenu Božieho kráľovstva tým, ktorých budú pre neho potupovať, prenasledovať a všetko zlé NEPRAVDIVO hovoriť. Dôležité slovíčko je nepravdivo.
