Možno vám niekedy vŕtala hlavou otázka - odkiaľ evanjelisti vedia o udalostiach pri ktorých oni sami neboli? Napr. z Ježišovho detstva – ako to bolo so zvestovaním a narodením? ... No v prvom rade od Márie – ona v prvotnej Cirkvi rozprávala o týchto udalostiach, ktoré sama zažila. Píše sa o tom aj v samotných evanjeliách – akoby evanjelisti sami chceli poukázať na zdroj svojich informácií: „Jeho matka zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich." (Lk 2,19) A potom o tom rozprávala. Tú radostnú zvesť /vieme, že evanjelium je v preklade vlastne radostná zvesť/, ktorej ona bola očitým svedkom si nemohla nechať pre seba, ale šírila ju všade okolo seba.
Veď slovami Raduj sa začína aj zvestovanie - slovo chaire, ktorým anjel Gabriel oslovuje Máriu, sa dá preložiť aj ako – Raduj sa. A aj pastierom anjeli povedia – zvestujem vám veľkú radosť . /Lk 2, 10/ Narodil sa Pán, Boh prišiel na tento svet. A keď sa pozrieme do Starého Zákona u proroka Sofoniáša /3,14-17/ nájdeme proroctvo: „Raduj sa dcéra Siona" – a prečo sa radovať? – „lebo uprostred teba je Pán." Doslovný preklad by znel – „je v tvojom lone". To je očividná narážka na zázračné počatie Ježiša.
Myslím si, že je teraz na mieste otázka, či ste už niekedy pocítili vo vnútri radosť z čohokoľvek o čom ste sa dozvedeli z evanjelií – tam je totiž tých radostných správ naozaj veľa.
Zostali sme niekedy ohúrený – v šoku – z Božieho Slova? A ešte konkrétnejšia otázka – k našej dnešnej téme: Pocítil som niekedy radosť z toho, že Kristus sa stal človekom, že prišiel medzi nás na túto zem. Zriekol sa svojej Božskej slávy, ako hovorí list Filipanom /2/ – On hoci má Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého..., stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. A ideme ešte ďalej, lebo Ježiš nebol medzi ľuďmi len kedysi – ale je aj dnes. Radujeme sa z toho aj dnes –na tejto sv. omši, že uprostred nás je Pán. Je toto dnes prvotným dôvodom našej radosti, že je medzi nami – či je pre nás dôležitejšia skôr prijemná atmosféra, ľudia, hudba... Koľkí povedia dnes po tejto sv. omši toto:– stretol som sa s Pánom. A je to pre mňa naozaj to najdôležitejšie na sv. omši? /Viete ako mnohí najčastejšie hodnotia sv. omšu? Podľa dĺžky – raz som tak počul, že ponúkali rôzne sv. omše – a jediné kritérium bol čas... Niektorí síce aj podľa kňaza, kázne, ale to naozaj nie je najdôležitejšie pre zrelého kresťana./
Najdôležitejšie je pre nás, že sa stretneme s Bohom – z tváre do tváre – ba môžeme sa ho aj dotknúť. / Vo svätom prijímaní./ A potom túto radostnú zvesť šíriť svojim životom, správaním uprostred ľudí s ktorými sa stretávame, žijeme... Ako hovorí Sv. Otec Benedikt – „Nie je nič krajšie ako poznávať Ježiša a priateľstvo s ním odovzdávať druhým."
A ako to bolo so zvestovaním o narodení Jána Krstiteľa:
Zachariáš a Alžbeta pochádzajú zo židovských kňazských rodov- teda aj Ján Krstiteľ je starozákonný kňaz. Zachariáš dostáva správu o Jánovom narodení práve v chráme počas židovskej „liturgie". Vieme, že Alžbeta počne Jána vo vysokom veku a dokonca celý život nemohla mať deti – čiže tu ide o očividný zázrak. Keď to porovnáme s Máriou - ona dostáva správu o Ježišovom narodení v obyčajnom jednoduchom skromnom dome. Protiklad nemôže byť väčší – na jednej strane kňaz, chrám, liturgia, a na starne druhej – neznáme dievča, neznáme mestečko, neznámy dom. Ale toto je znak Novej zmluvy. Pokora, skrytosť, poníženosť. Veď kde sa Ježiš narodil? V maštali.
Ján Krstiteľ – je ten, ktorý má pripraviť cestu pre Krista. To je jeho poslanie. Je veľkým vzorom pre nás kňazov. Aj my máme pripraviť cestu pre Krista vo svojich srdciach i v srdciach všetkých ľudí. Ale o tom, ako pripraviť tú cestu pre Pána a viac o sviatosti zmierenia nabudúce.
