Môj vzťah
Od začiatku zahájenia pôsobnosti Kostola Ducha Svätého som sa vznášala v eufórii na krídlach Ducha Svätého. Ešte kostol nebol postavený, raz pri ceste okolo, v aute s mojim presbyterom, som ukázala naň s poznámkou: "tu sa stavia kostol, kde budem chodiť v papučiach". Odpoveď znela: "to ani nehovor, lebo od teba to vyvstane". Aj to tak bolo.
Prišiel deň vysviacky kostola. Počas Liturgie sa otriasali dvere, okná i strecha, vietor svišťal s neskutočnou silou v sprievode silných zvukov. To nebola náhoda! Do dnešného dňa ma sprevádza tá sila, ktorá sa rozplývala v Kostole Ducha Svätého.
Začínala som svoje pôsobenie s metlou a lopatkou, s vedrom a handrou. Stala som sa kostolníčkou. Každý kút, každá škára, každý sakrálny predmet, knihy, rúcha, ihly, nite, oheň, soľ i voda prešli mojimi rukami.
Moje pôsobisko sa rozšírilo i v kancelárii, kde pôsobím do dnes.
Ambón už nebol miestom, kde si ma vyberali, oltár už nebol miestom, kde som len s bázňou sledovala Eucharistiu, ale sama som asistovala pri príprave slávenia liturgií so všetkým.
To, že mi Duch Svätý pomáhal, je nad Slnko jasné. Bola som, a som obklopená ohromným množstvom ľudí, ktorí mali a majú v srdci lásku, a to nielen medzi kňazmi, ale celej farnosti.
Tu nemám pocit, že som stará, lebo mládež je ku mne rovnaká, ako bola včera, i dnes.
Vďaka Bohu, Ježišovi Kristovi, Duchu Svätému, Panne Márii a všetkým mojim bratom a sestrám z farského spoločenstva, že som mohla poznať, ako láska koná.