Žije stále, aby sa za nás prihováral (Hebr 7,25)

Nemusíte sa znepokojovať, keď si po zakončenej modlitbe spomeniete, že ste sa nemodlili za svojho muža/ženu, ani za svoje deti.

Venovanie sa Bohu nikdy neznamená zanedbanie blízkych. To, čo dávame Jemu, nikdy nie je vzaté iným. Nechcem tým povedať, že modlitba za tých, ktorých máme radi nemá zmysel. Jednoznačne, je to naša povinnosť: Ježišov príklad je toho zárukou.

Ale či nie je najlepším spôsobom modlitby za blízkych zanechanie všetkého kvôli hľadaniu Boha a hlbšiemu vzťahu s Ním? Myslíte si, že Boh nenájde vo vašom srdci tých, ktorých vy, ako tvrdíte, opúšťate? Čím vy ste bližšie Boha, tým aj oni. Malé „mystické telo“ akým je vaša rodina, ono celé hľadá Boha a chváli ho, ale ono vďaka vám čerpá z Prameňa.

Ak chápete, čo vám chcem povedať, približujete sa k pochopeniu tajomstva, tajomstva Kristovej modlitby. Tak ako Otec dokáže nájsť vo vašej duši tých, ktorých milujete, tak vidí vo veľkom, neustále sa modliacom srdci svojho Syna, všetkých ľudí, za ktorých obetoval svoj život.

Modliť sa – to znamená pripojiť sa k modlitbe Krista, zaujať miesto v Kristovom srdci, ktorý sa modlí k svojmu Otcovi.

O. Henri Caffarel: úryvky zo „Zošitov o modlitbe“, č. 10 (október 1958)