„Pochádzam z katolíckej rodiny a chodil som do školy, ktorú viedli kňazi Rehole Panny Márie. Bol som praktizujúci kresťan, ale moja viera bola iba formálna. Až do toho pamätného dňa v marci 1923, úplne nečakane, pri čítaní knihy od môjho kolegu, sa Kristus stal pre mňa Niekým. Povedal by som, že sa všetko zmenilo. Kristus sa mi stal veľmi blízkym, ani na chvíľu som nezaváhal, že by som mal ísť inou cestou, než tou ktorú mi On navrhuje. Ihneď som myslel na cestu kňazstva, aby som mohol ísť za Ním a nájsť Ho. Tak povediac, podobne ako pri stretnutí s druhým človekom, nikdy ho úplne nespoznáme. Toho Krista, ktorého som stretol ako 20-ročný, dnes Ho ako 77-ročný naďalej hľadám, nachádzam a čoraz viac po ňom túžim. Čím viac sa ho nachádza, tým viac sa po ňom túži.“

O. Henri Caffarel

Svedectvo Elisabeth Saleon-Terras

Priblížim vám jednu spomienku na Otca Caffarela, človeka modlitby.

Toľko hodín strávených na modlitbe a adorácii v tichu... To je jedno, čo sa dialo v jeho veľmi intenzívnom živote. Dokázal dať priestor Bohu. V istom zmysle, nedá sa to takto povedať, lebo toto každodenné stretnutie bolo pre jeho život nevyhnutné, prirodzené a podstatné. Logicky, bolo pokračovaním lásky, ktorú stretol v Kristovi v marci 1923. Stretnutie, ktoré ovplyvnilo celý jeho život a zvlášť ten modlitbový. Keď milujeme a cítime sa milovaní, chceme prebývať sami s milujúcou osobou. Rada si pripomínam výzor Otca Caffarela v kaplnke v Troussures, keď sedel na modlitebnej stoličke, telo a hlavu držal rovno, najčastejšie mal zavreté oči, na kolenách mal otvorené dlane, úplne nehybný, hlboko sústredený, otvorený na prítomnosť Boha v hĺbke duše. Nič nebolo dôležitejšie. Dá sa povedať, že zároveň odovzdával i prijímal, zotrvával pred Bohom a Pánom ako prestieradlo rozprestreté na slnku – to prirovnanie často používal, keď hovoril o modlitbe. Nebolo v ňom nič „presladené“, vyžaroval z neho pokoj, sila a stabilita.

Keď sa ho pozorovalo pri modlitbe, zdalo sa, že vovádza do života základné odporúčania, ktoré hlásal. Myslím si, že jedným z tajomstiev jeho modlitby bola otvorenosť a odovzdanie sa premieňajúcej Láske Boha v podobe neochvejnej dôvery. Tajomstvo, ktoré by sa dalo zhrnúť do jednej vety, ktorú povedal Kristus sv. Kataríne Sienskej: „Staň sa schopnosťou a ja budem prameňom“ O. Caffarel rád komentoval túto vetu: buď schopný veriť a prameň mojej lásky sa vleje do tvojho srdca.

Vari nie toto je prameňom plodnosti jeho služby?