O zasvätení, jeho rozpoznaní, odvahe risknúť ho a vernosti v jeho prežívaní by sa dalo písať veľa, veľmi veľa. A vlastne... Teraz, v Roku zasväteného života sa aj píše. Preto sa obmedzím len na pár myšlienok.

Pozrime sa na to biblicky.

Pre biblického človeka bolo zasvätenie bežnou súčasťou života. Obetovanie niečoho (ale aj niekoho) Bohu z najrôznejších dôvodov. Ako poďakovanie či prosba o odpustenie... Vidno to na predpisoch o obetách, najmä v knihe Levitikus. Židovský veľkňaz nosil na čele tabuľku s nápisom Kodéš el YHWH – svätý Pánov. Svätý v zmysle oddelený. Nie však oddelený ako ten, ktorý je odtrhnutý od reality, ale v zmysle „patriaci Pánovi“, teda oddelený pre vzťah s Ním. Rovnako nádoby a iné posvätné predmety, ktoré sa zasväcovali boli „vyňaté“ z bežného používania pre službu pri svätostánku. Ich následné používanie na bežné účely bolo považované za svätokrádež (porov. Dan 5).

Zasvätiť predmet alebo človeka teda znamená umožniť, aby bol vždy k dispozícii pre službu a oslavu Boha; a len Boha. Konkrétna podoba sa môže meniť, ale na pozadí vždy ostáva tento refrén: oddelený pre vzťah s Bohom, vyňatý pre Neho. Samozrejme, že to so sebou nesie aj obetu a zriekanie sa. Zasvätenie je voľba, v ktorej si človek volí, čo a koľko toho chce poskytnúť v službe a oslave.

Takto je zasvätenie dar Bohu. Na tento rozmer sa dnes tak trošku zabúda. Zvykli sme si vnímať zasvätenie a život v zasvätení skôr ako povolanie, ako nezaslúžený Boží dar. To je síce pravda, ale je to len jeden rozmer tohto daru. Isteže je to Boh, ktorý stojí pri zrode a naplnení každého povolania k zasväteniu, no zároveň je to človek, ktorý sa slobodne rozhoduje pre tento spôsob života.

Trošku odbočím a pomôžem si albánčinou. Slovo vzťah sa povie marrëdhënie, čo je spojenie 2 slovies: marr – brať, vziať, prijímať a jap (v príčastí dhënë, od toho dhënie) – dať, dávať, teda darovanie. Doslova: prijímať darovanie. Ale samozrejme aj naopak: darovať prijímanie. Toto krásne odhaľuje problematiku skutočného vzťahu: nielen beriem, ale aj dávam; nielen dávam, ale aj prijímam.

Preto je slobodná odpoveď človeka pre život v zasvätení práve tak dôležitá, ako povolanie zo strany Boha. Zasvätenie, oddelenie sa pre Boha, je celkom osobitným stupňom vzťahu, v ktorom by nemali existovať podmienky. Platí to pre všetkých kresťanov, nielen pre tých, ktorí sa osobitne zasväcujú Bohu. Vzťah, v ktorom sa meria množstvo „darovaného materiálu“, nie je vzťahom lásky, ale obchodu. Často sa s tým stretávam. „Toľko som sa modlil a nič... Toľko som už Pánu Bohu obetoval a ešte stále ma nevypočul... Pešo som šiel na púť, ba bosý; to mi Pán Boh už musí dať tú milosť!“ Je o to smutnejšie, keď sa takýto postoj nachádza v hĺbke zasväteného srdca, ktoré má celkom patriť Pánovi.

Preto marrëdhënie. Radostne prijímam, čo mi je dané zadarmo, aby som mohol rovnako radostne zadarmo dávať; dávam nezištne, lebo som zadarmo prijal. Ale... Čím viac, tým horšie. Nie, nie je to preklep. Čím viac, tým horšie. Z toho, čo sme si povedali vyššie vyplýva, že miera „viac – menej“ nie je mierou, ktorou sa meria vzťah lásky a už vôbec nie v zmysle zasvätenia sa Bohu. Tu sa dáva a prijíma všetko alebo nič. Nedá sa vybrať si len niečo. Niečo prijať a niečo nie... Nedá sa oddeliť, čiže zasvätiť sa, len čiastočne, niečo darovať Bohu a niečo si nechať pre seba, na určité miesta v srdci Boha pustiť a na iné nie; pretože to by viedlo k duchovnej schizofrénii. Takýto neúplný, rozdelený, rezervovaný postoj srdca vo vzťahu ľudu k Bohu Písmo nazýva neverou, cudzoložstvom, krívaním na obe nohy.

Zasvätenie má zmysel, ak sa v ňom realizuje totálne darovanie vlastného bytia Bohu. Všetkého, čím som a čo mám. Možno postupne, isto s ťažkosťami a pádmi, so slabosťami a hriechmi, ale verne a vytrvalo. Denne a stále nanovo. Nech to stojí, čo to stojí. A práve to, že to stojí tak veľa, že to stojí všetko, bez slov hovorí o tom, že láska k Bohu je väčšia, ako bolesť, ktorú prežívam, keď sa zriekam. Toto už nie je „meranie množstva darovaného materiálu“. Zasvätený život znamená denne skutkami opakovať Bohu: „Ty mi za to stojíš. Aj za oveľa viac. Dal si mi všetko a všetko ti dávam, aby si ty bol mojou odmenou.“

Darovať sa Bohu v zasvätení znamená získať prázdne srdce, ktoré sa nechce naplniť ničím iným, len Bohom.

foto: úvodný obrázok: L´Osservatore romano; hlavný obrázok: Miška Pobudová