Občas sa zamýšľam nad tým, aký je rozdiel medzi tým, keď je niečo ľahké a keď je niečo jednoduché.

A stále viac objavujem, že to vôbec nie je to isté, hoci tieto dve slovíčka a vlastnosti, ktoré popisujú, sú si (aspoň na prvý pohľad) blízko. Možno až tak blízko, že si ich spokojne zamieňame. Ja si však myslím, že to, čo je ľahké, vôbec nemusí byť jednoduché a čo je jednoduché, vôbec nemusí byť ľahké. Nie som puntičkár, len mám rád presnosť. Vyhľadať konkrétne príklady nechám na fantázii cteného čitateľa.

Len akoby mimochodom, súc niekde celkom inde a robiac niečo celkom iné, stál predo mnou koreň slova jednoduchosť. Jeden duch. Jednoduché je teda to, čo nie je zmiešaninou mnohých prísad. To, čo má jedného jediného ducha či inak povedané jedinú podstatu, nerozdelenú a nezmiešanú. Že to nejako zaváňa filozofiou a teológiou? Samozrejme! Však Boh je dokonale jednoduchý! Trojica osôb tej istej podstaty, ktoré sú nerozdielne a zároveň nezmiešané. Počas teológie práve toto bol jeden z mojich najväčších objavov: ak je pre ľudský či anjelský rozum Boh nepochopiteľný, tak je to preto, že je dokonale jednoduchý. A my (neviem, ako anjeli, ale ľudia určite) si tak radi veci komplikujeme...

Ono tá božská jednoduchosť je v nás odmalička. Však sme stvorení na Boží obraz. A v deťoch ho tak krásne vidno... Možno preto nevedia klamať, rýchlo zabúdajú na hnev a urážky, dievčatá sa netrápia svojou postavou a chlapci si nič nemusia dokazovať. Možno preto nám Ježiš hovorí, že byť ako dieťa je podmienka vstupu do nebeského kráľovstva: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (porov. Mt 18,3).

Vychádza mi z toho, že jednoduchosť je jednou zo základných Božích vlastností; človek na nej môže mať podiel, pretože ona je ovocím obrátenia a pokánia. Napriek tomu, že sa s jednoduchosťou rodíme, jednoduchými sa stávame v pokání a obrátení. Denne. Asi je ťažko definovať, kedy už naozaj jednoduchí sme. Máme však nádej, že sa takými staneme. Možno na sklonku života, ako moje babky... Toť sme mali sv. omšu a keď sme si po kolekte sadli, aby sme počúvali Božie Slovo, jedna ostala stáť, kostolom prešla skoro až ku mne a pološeptom, polohlasne a posunkami mi počas čítania naznačovala, že by chcela na spoveď. „Svätá nevedomosť...“, pomyslel som si, a naznačil som jej, že teraz naozaj nie je vhodný čas. Azda po sv. omši... Ale aká krásna jednoduchosť!

Alebo ďalšia. Tá keď príde do kostola, vždy sa dá poznať už od dverí ako posiela pusinky všetkým svätým. Celkom nahlas. Potom príde pred oltár a kľakne si. A ja vtedy rozumiem slovám, ktoré kedysi dávno naspievali Kapucíni: „s bázňou starcov a s vášňou mladých...“

Jednoduchí sme sa narodili a o jednoduchosť by sme mali denne zápasiť. Moje starké to dokázali. Ja ešte neviem, či je jednoduchosť ľahká, ale viem, že je krásna a že úsilie o ňu stojí za to...