Konkrétne 1.januára. Za posledné dva týždne toho bolo viac ako dosť... Spovedačky (dobre, tých až tak veľa nebolo, len niečo cez 50), sv. omše, kázne, kilometre (cez 600) a hodiny (asi 22) za volantom... Okrem toho som sa cítil ako starý Dávid - nevedel som sa zohriať.

Abo bolo jasné, nesťažujem sa, chválim sa :) Nie sám sebou, pochopiteľne, ale tým, čo všetko sa v Božom mene dá zvládnuť a bez neho nezvládnuť...

Vracal som sa domov. Pred bránou do dvora som našiel ešte stále stáť auto, ktoré už ráno blokovalo výjazd. Už ráno mi zdvihlo adrenalín nad mieru únosnosti. Vlastne, posledné dni sa k nej približoval aj bez zvláštnych vonkajších podnetov.

Ráno, keď som odchádzal, som musel otvoriť bránu, ktorá sa inak neotvára. To by nevadilo. Ale ten princíp... Zrovna pred dvere sa treba vopchať. Mal som chuť pichnúť gumy. Nie jednu, štyri. Už ráno. Ale som sa ovládol a povedal som si, že si to nechám nabudúce.

Keď som tam to auto našiel poobede, začal som sa nápadom z rána zaoberať vážnejšie. Taký som bol uťahaný... a v tom to prišlo!!! Jasné, uťahaný... ťahať!!! To je ono. Vytiahol som lano a zahral som sa na odťahovku. Môjmu Onezimovi (toyota hilux) bolo na redukcii celkom jedno, že ten "krpec" má zatiahnutú ručnú a zrejme aj zaradenú rýchlosť. Odtiahol som ho asi 100 m ďalej.

Cesta bola celkom prázdna. Ale ako na potvoru... Zrovna šiel okolo policajt a veľmi zvláštne po mne pozeral. Ani som nečakal, kým sa ma spýta, čo sa deje. Otvoril som okno a hovorím: "Od rána nám blokuje vjazd do dvora. Tak ho ťahám preč..." A on že: "Otče, veľmi dobre. Aspoň sa naučí. Pokračuj..." A hneď  volal na stanicu, aby mu zistili meno vlastníka. Kým som potom "rušil" lano, zbehlo sa pár zvedavcov a ja som si vyslúžil prímenie "technik."

Mohol som spraviť to isté, čo ráno - otvoriť druhú časť brány. Neurobil som to. Vedome a dobrovoľne. V nádeji (proti nádeji), že aspoň jeden človek sa poučí, že pred bránou sa parkovať neoplatí... Mám odskúšané, že keby tam bol, tak povie "Prepáč, prepáč!" a pri ďalšej príležitosti tam stojí zas...