Čakanie na autobus či vlak, na výplatu, na telefonát, mail, už asi menej na list. Život je plný čakania... V rade pri pokladni či na výsledok skúšky. Čakanie je nevyhnutnou súčasťou každého dňa. A predsa je to niečo, čo stále viac zabúdame a v dnešnom uponáhľanom svete možno... možno aj odmietame.

Na vlak sa už nečaká, iba ak mešká. Na vlak sa uteká. Na výsledok skúšky sa nečaká do najbližšieho stretnutia s profesorom. Dnes postačí registrácia v AIS školy. A vlastne... pri nákupe on-line sa už nečaká ani pri pokladni. Čas čakania skracujeme na najmenšiu možnú mieru, aby sme „nestrácali čas“. No ruku na srdce: čím ten získaný čas vypĺňame? Azda to nie je len stále väčšie naháňanie sa za niečím, čo nevieme uchopiť? Všetko by sme chceli rýchlo a hneď a vlastne... už včera bolo neskoro.

Advent nám má obnoviť zmysel čakania. Máme si znovu dať čas čakať, ešte raz sa naučiť, že čas strávený čakaním môže a má byť vyplnený a plodný práve preto, že čas príchodu nezávisí od nás. Od nás závisí len to, ako tento čas vyplníme. Čas adventu nám takto pomáha nanovo prežiť, že väčšina čakaní (ak nie všetky) v našom živote nezávisí od nás a pripomína nám, že trpezlivo čakať sa oplatí.

V prvej časti adventu živíme v sebe nádej na druhý príchod Krista, usilujeme sa utvrdiť vo viere, že „Pán nemešká s prisľúbením... ale je len trpezlivý“ (2Pt 3,9). Túto vieru potvrdzuje jeho druhá časť, ktorá nám v pamäti oživuje spomienku na jeho prvý príchod. Advent je teda časom dôvery, akousi skúškou správnosti, že Boh je verný.

Prežívať očakávanie, čakať na niekoho je vždy veľké dobrodružstvo. Očakávanie samo tak trochu skúša dôveru toho, kto čaká. Ak meškám, zavolám, že prídem neskôr. To sa ale v duchovnom živote nedá. Tu ostáva len dôvera. Celkom prirodzene sa rodí otázka: „Dokedy ešte čakať?“ či: „Má to ešte zmysel?“

V tomto zmysle nachádzame v Písme aspoň dva postoje. Na jednej strane je to postoj Tobiášovej matky, ktorá stratila nádej na návrat svojho syna v podstate už vo chvíli jeho odchodu. Napriek jej silnej emočnej reakcii, napriek výčitkám, ktoré adresuje svojmu mužovi Tóbimu, dokonca napriek slovám, ktoré povie Tobiášovi pri jeho návrate, svojím spôsobom aj táto žena žije v očakávaní. Akoby bez nádeje, akoby zakonzervovaná vo svojej bolesti, zaliata vo vlastnom strachu. Neodvažuje sa dúfať v synov návrat nie preto, žeby ho nechcela vidieť. Práve naopak. Pretože ho veľmi túži vidieť, bojí sa veriť, že sa ešte vráti, aby jej túžba azda nebola sklamaná, ak by sa nevrátil. Jej očakávanie sa tak mení na trpkú bolesť z rozlúčky, v ktorej nádej na stretnutie nemá miesto.

Kde teda možno nájsť radosť z nádeje na nové stretnutie, ktoré skôr či neskôr príde napriek bolestnej rozlúčke? Je to v očakávaní milosrdného otca z podobenstva. Na rozdiel od Anny tento otec verí v návrat svojho syna. Možno až tvrdohlavo. Jednoducho si nepripúšťa, že by sa nevrátil. Raz sa isto vráti. A toto presvedčenie dáva nádej do každého dňa, dáva silu denne vychádzať z domu a odvahu hľadieť na cestu, ktorá sa stráca kdesi v horizonte dúfajúc, že sa na nej raz nájde milovaný syn. Táto viera napĺňa prázdnotu čakania. Veď čo ak príde už dnes? Ak nie, nevadí. Možno príde zajtra. Ale príde. Isto príde a budeme sa znovu spolu radovať...

V tomto svetle sa mi páči pozerať sa na čas adventu ako na čas čakania. Iste, nič nové. Novinka je ale v tom, že neočakávame Pánov príchod, ale návrat. A to je rozdiel. Nepríde niekto neznámy. Nepríde cudzinec. Príde ten, ktorého dobre poznáme (alebo aspoň by sme mali). Nevieme kedy. Ale príde. Písmo hovorí: „Ak sa oddiali, čakaj naň, veď určite príde a nezmešká“ (Hab 2,3). A tak... otázka znie, ako očakávame Pánov návrat? A vôbec, očakávame ešte? V beznádeji ako zdeprimovaná matka Anna, alebo v radosti ako milosrdný otec z podobenstva?

Je len prirodzené, že ak očakávame návrat niekoho, koho milujeme, nevieme sa dočkať chvíle stretnutia. Dokonca jej všetko podriaďujeme... Prichystaná izba, miesto pri stole, možno aj večne prihrievaný obed... A pri očakávaní Krista? Svätý Augustín pred 1 600 rokmi položil kresťanom otázku, ktorá je aktuálna aj dnes: „Aká je to láska, ktorá sa bojí stretnutia s milovaným? Ako môžeš povedať, že miluješ Krista, keď sa bojíš stretnutia s ním?“ Naozaj Pána očakávame, alebo je to len pekná liturgická fráza na hony vzdialená od každodenného života?

Príď, Pane, nemeškaj. Vráť sa čím skôr a splň sľub, ktorý si dal apoštolom pri poslednej večeri, príď a vezmi nás k sebe, aby sme aj my boli tam, kde si ty. Maranatha!