Pri spomienke (či teraz skôr pri príprave) na leto sa mi celkom spontánne tlačia zo srdca spomienky na letá minulé. Spomienky na noci prebdené pod hviedami okolo lenivo hasnúceho ohňa, keď sa do takmer posvätného ticha, v ktorom z času načas počuť len zapraskanie dreva, ozve z diaľky kohút, ktorý nás skoro ráno neúspešne posiela spať. Vynárajú sa mi spomienky na tábory, po ktorých som obvykle ešte tri dni nemal hlas a poteboval som dospať nielen tábor ale aj jeho prípravu. Vynárajú sa mi spomienky na hodiny a hodiny s batohom na chrbte, keď som nadával na každý falošný vrchol, za ktorým sa pravidelne objavil ďalší a ďalší presne vo chvíli, keď sme si už boli istí že sme konečne hore; či na čas, keď som visiac na lane ďakoval za záchranu života tomu, kto ma práve istil, keď som vypadol zo steny (inak bežná vec; kto lezie, vie). Rád si spomínam, ako som nedôverčivo pozeral na raft, do ktorého som mal prvýkrát sadnúť a aj na to, ako nás prevrátilo a ja som sa z vody vynoril pod ním, takže som chtiac-nechtiac zasa musel pod vodu aby som sa dostal na vzduch. To všetko patrí k mojim letám takmer neoddeliteľne. A ešte oveľa, oveľa viac. Ale postupne.

Začnem túrami Mám ich v nohách celkom dosť. Chcem sa podeliť o tú, ktorú si cením ako najvzácnejšiu trofej. Mal som 16 a v rámci skautingu som plnil rôzne úlohy. Jednou z nich bola túra – 100km za 48 hodín. Išli sme vo dvojke s tatom. Ráno na sv.omšu, potom nás kamarát Ludvo zaviezol do Podhorian (NR) a odtiaľ sme šli celý hrebeň Tríbča a Vtáčnika až do Handlovej. Dali sme to za 29 hodín, z čoho 6 boli prestávky. Bolo zima aj horúco. Veselo, aj úzko. Smiali sme sa, ale aj vadili. Šli sme spolu, ale občas s veľký rozostupom, aby sme sa navzájom nedemoralizovali, lebo občas nastalo frflanie horšie, ako medzi starými Židmi na púšti. No a čo, že som mal ešte skoro týždeň obviazané členky! Dokázal som to, čomu nikto neveril, že to dokážem. Nikto. Okrem tatka, ktorý nielen veril, ale šiel do toho so mnou.

K letu, ale nielen k nemu, patrí aj lezenie. Viac som k nemu pričuchol v seminári, na istý čas sa mi stalo náhradou za lietanie, o ktorom ešte bude reč. Lezenie môže a nemusí byť adrenalínový šport. Osobne sa mi najviac páči výraz Jožka Krišandu “skalná gymnastika“. Nejde o extrém. Hoci si spomínam, ako mi v pol stene (asi 30m nad zemou) okolo hlavy presvišťal kameň o niečo väčší ako tenisová loptička či ako sa mi k nohám doslova skotúľal spolubrat, ktorý chcel skúšať za každú cenu, hoci sme už boli unavení. Nedostal sa ani po prvé istenie. Skončilo to pár odreninami, pohľadom žaby z prachu a jeho slávnostným: „OK, končíme.“

K niektorým mojim letám, najmä tým posledným, patrí aj rafting. Nie som nejaký extra plavec, takže je to pre mňa ideálny šport. Totiž, keď sa pri raftingu ide cez palubu, obvykle stačí zachovať paniku, postaviť sa na nohy a vykráčať na breh. Samozrejme, neslobodno zabudnúť, že voda je kamoš. A ako každého parťáka ju treba rešpektovať. Má svoje zákony a svoje tajomstvá...

Toto všetko sa dá zažívať na jednej kope, ktorej sa všeobecne hovorí tábor. Možno je teraz jasnejšie, prečo po ňom treba dospávať a prečo mi po ňom obvykle chýba hlas...

No a ako posledná aktivita ostáva lietanie (lebo najlepšie nakoniec). Rástol som na letisku; od malička som bol uchvátený výškou, pohľadom zhora, túžbou vidieť veci inak – s vedomím, že táto túžba sa dá aspoň čiastočne zrealizovať. Preto tak rád stúpam do výšin. Či už po horských chodníčkoch s batohom, či objavujúc zákony adhézie a gravitácie na skale, alebo (a to najradšej) aerodynamiky a meteorológie kedysi s rogalom, dnes s paraglidingom.

A čo má toto všetko spoločné s Bohom? Všetko. Veď aha:

Na túre: Putovanie, cesta pohyb smerom k cieľu, vpred. Jedna z činností najvlastnejších človeku. Učí mať so sebou všetko potrebné a zároveň len to potrebné. Kráčať za Pánom sa nedá s batohom zbytočností. Treba mať „Božiu výzbroj“ (Ef 6,11-17). Občas ťaží, ale chráni. Treba si na ňu zvyknúť, naučiť sa v nej chodiť (1Sam 11,39), aby nebola na oštaru, ale aby sa stala súčasťou každého dňa. Keď je na túre či v živote ťažko, keď príde kríza, spomeniem si vďačne na výrok Ľudovíta Štúra: „Naspäť cesta nemožná, napred ísť sa musí.“

Pri lezení: Lezenie je o prekonávaní strachu, ale nie o bezhlavej odvahe. O posúvaní vlastných schopností, ale nie o šialenom riskovaní. O dôvere v toho, kto istí, prípadne radí, kam položiť nohu a čoho sa chytiť. O vydaní maxima a o spoľahnutí sa na to, že keď to nevydá, nie si odkázaný na seba a odsúdený na posledný pád, lebo dolu niekto pevne drží lano, na ktorom visíš. To zároveň umožňuje nezačínať stále od začiatku, ale odtiaľ, „odkiaľ si padol“ (Zjv 2,5). Premyslieť si dobre nové kroky počas odpočinku visiac na lane je ako robiť pokánie – načerpáš silu a skúšaš ísť ďalej. Nie je to individualizmus, ale tímová práca; nie je najmä o osobnom výkone, ale o dôvere v toho, kto istí. Lebo ak neveríš lanu, skobe, parťákovi a tak trochu aj sebe, tak sa ku skale nepriblížiš. Ak si veríš až príliš, riskuješ, že o zážitkoch z lezenia nebudeš rozprávať ty. Priatelia budú na teba v dobrom spomínať.

Na vode: Rafting je výsostne tímová práca. Ešte viac, ako lezenie. Pripomína mi Petrovu loďku – Cirkev. Na divokej vode niekto dáva pokyny a všetci pracujú na dosiahnutí cieľa. Ak niekto vypadne, nestačí, že má vestu a že sa po prúde nejako dostane do bezpečia... Je to priveľké riziko a okrem toho chýba v tíme. Preto sa mu hodí záchranné lano. Vtedy, a len vtedy, sa rafting stáva neopakovateľným zážitkom, keď každý robí čo má, keď každý dáva zo seba to najlepšie aj keď dochádzajú sily. Na jednom rafte nás chytil dážď a silný protivietor. Taký silný, že sme museli pádlovať aj dole prúdom, lebo nás vracalo. Nikto nerozmýšľal o tom, že nevládze. Nebol na to čas. Zaberalo sa na každé „Hop!“

Pod hviezdami: O tom, čo sa prežilo sa potom rozpráva večer pri ohni. Podelenie sa o silu zážitku vo vedomí Božej blízkosti a radosti z toho, čo sme prežili, pohľad na nebo posiate hviezdami a istota, že sme si vzájomne oporou nás ženie vpred s túžbou prekonávať ďalšie a väčšie výzvy. Spoločne. Taká noc môže byť neopísateľne krásna aj bez kvapky alkoholu…

Medzi nebom a zemou: Lietanie je realizáciou odvekej túžby človeka. Závisí od pilota a zároveň od veľa vecí, ktoré nevie ovplyvniť – napríklad počasie. Lietanie za každú cenu sa obvykle končí (v lepšom prípade) zranením. Aby bolo radosťou a nie úzkosťou, treba veľa pokory pred Stvoriteľom. Atmosféra ticha vysoko nad zemou dáva poznať nielen veľkosť Stvoriteľa, ale aj vznešenosť stvorenia, nad ktorým sa, ako „prášok na váhe“ (Iz 40,15), vznáša človiečik. V tomto výrečnom tichu, kde nepočuť zhon a krik, len tiché pohládzane tváre slnečnými lúčmi a nárazmi vetra, sa zrazu mení pohľad na svet. A nielen preto, že je tu priam nutnosť dívať sa na svet z výšky, no nie povýšenecky; s odstupom, ale nie s nezáujmom; zhora, no nie s pohŕdaním, ale s úctou. Totiž, ono to slniečko vytiahne na tvár nielen bronz, ale aj úsmev a vetrík vyfúka z hlavy všetko nepodstatné. Nie nadarmo ich sv. František nazýva bratmi...

Mohol by som pokračovať. Netreba. Chcel som povedať, že dôležité je len jedno: robiť všetko s Bohom. Všetko nás má viesť bližšie k Nemu. Modlitba, domáce práce, šport, oddych, štúdium, vzťahy... Všetko. Skús sa na toto leto nastaviť práve takto: Bože, chcem všetko robiť s tebou, aby si ty so mnou mohol robiť, čo chceš. Nebude to ľahké, ale bude to nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré neskončí návratom do školských lavíc.