Nejde o historickú reportáž boja za slobodu otrokov. Možno svojím spôsobom... V hre je právo, za ktoré bojovali celé generácie a dnes si ho tak málo vážime... Právo voliť. Ponúkam pár myšlienok nad nastávajúcimi voľbami do NR SR (aj keď ich je všade na mraky), ktoré sú na Slovensku – chvála Bohu – už dvadsať dva rokov slobodné a demokratické.
O pár dní budeme mať možnosť pristúpiť k volebným urnám a ako svojprávni občania štátu zvoliť svojich zástupcov do orgánu zákonodarného. Úloha je to isto neľahká. Vybrať si medzi všetkými tými subjektami, ktoré na papieri sľubujú de facto to isté a riskovať pri tom výčitky svedomia pár týždňov po voľbách (ako sa to stalo mne pri tých posledných) nie je vízia zrovna najlákavejšia.
Možno si poviete: „Farárisko jedoň! Čo sem tú politiku ťahá!?“ Nie, naozaj mi nejde o politiku či ako vravievali moja babka o "panské huncúcstvo". Nejde mi o hlasovanie za tú či onú stranu. Ja volím hodnoty, nie menšie zlo. Menšie zlo, papľuha jedna, časom vyrastie a sme zasa tam, kde sme nechceli byť.
Chcem sa zamyslieť nad významom hlasu každého voliča... Viem, viem.. Už sme všetci príliš znechutení tým, ako sa s hlasom voliča zaobchádza pred a po voľbami. Veď nám to aj ten Tarzanov bratranec prezradil. Celkom prirodzene, ako pred každými voľbami, povstáva sťaby Fénix z popola otázka: „A prečo by som mal ísť voliť?“
Otázka na mieste. Isto nie preto, aby mnou zvoleným pánom rástli bruchá a kontá. Dokonca ani nie pre pocit, že som sa podieľal na riadení štátu. De iure by to tak malo byť - volič odovzdá hlas subjektu, ktorý ho názorovo zastupuje. No ďakujem... Podieľať sa na chode štátu raz za niekoľko rokov (v prípade predvídanom raz za 4, v prípade rôznych tlakových zmien aj častejšie)... To sa potom nedivme, že nám štát tak krásne (ne)funguje...
Volebné právo začali ako prví riešiť Gréci. Nie že by som si tie časy pamätal, ale tak ma učili - ak ma pamäť neklame. Boli to prvé mestské štáty, kde pár pánov, ktorí nemali čo robiť, lebo ešte aj na odháňanie múch z čela mali otrokov, a ktorým nestačilo, že môžu rozhodovať o chode svojej domácnosti a živote či smrti týchto zakúpených poddaných, chcelo stáť na čele mesta a rozhodovať o všeobecnom dianí. Títo dobrí ľudia, neskazené to charaktery, mali na zreteli dobro ľudu - hneď po tom vlastnom. A kde sa vzala, tu sa vzala, zrodila sa politika (z gr. polis - mesto). Slobodné voľby boli na svete. Slobodné preto, lebo boli výsadou niekoľkých slobodných. Zvyšok masy bol pozvaný (rozumej: musel) skladať ódy a tlieskať otcom vlasti, prípadne v prestávkach medzi týmito činnosťami verne držať hubu a krok.
Nevedno odkiaľ, prišla myšlienka všeobecného volebného práva. Možno to boli poddaní, ktorí sa cítili rovnako dôležití ako tí, na ktorých dreli. A možno to bolo panstvo, ktoré v stále väčšej túžbe stáť na čele potrebovalo získavať stále viac hlasov. Tak sa v premenách dejín sa volebné právo postupne priznalo všetkým mužom. A potom prišiel škandál, ktorí si tí (hodne) skôr narodení budú pamätať: volebné právo bolo priznané aj ženám.
Tak sa ľudstvo dopracovalo, aspoň v niektorých iných "civilizovanejších" oblastiach, do stavu, v ktorom môže voliť každý, kto má okrem veku (predpoklad súdnosti?) aj dávku svojprávnosti. Napriek tomu badať neúspech tohto vyhratého boja za volebné právo. Mnohí sa tohto práva slobodne vzdávajú (poznámka pod čiarou: čo chýba jedincovi, ktorý sám seba zbavuje jedného zo základných práv?) nevedno prečo. Jedným zo silných dôvodov môže byť dezorientácia v politických vodách. Potrebujem mať jasno v sebe a v tom, čo volím. Odporúčam riadiť sa Pánovým: "Po ovocí ich poznáte..." A Pavlovo: "Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte."
Žiaľ sa zdá, že čím je zvoliteľný subjekt schopnejší vyvolať väčšiu dezorientáciu plebsu mlátením prázdnej slamy a pripravenejší rozmazávať rozdiely medzi pravdou a lžou, tým dosahuje vyššie preferencie. Smutné ba až povážlivé.
Štát ale netvorí len skupina vyvolených, ktorej leží pri nohách masa voličov. Akoby sme zabúdali, že účasť vo voľbách je aj dnes istým spôsobom privilégium. Spomínam si na silnú propagandu pred prvými slobodnými voľbami po 40-tich rokoch komunizmu. Čo všetko sme si sľúbili... Počnúc láskou cez "nový deň" či "vravieť pravdu len..." Azda nás prešla táto túžba po slobodnom spolurozhodovaní o budúcnosti štátu? Neverím, lebo sme primladí na to, aby sme mali právo strácať ideály. Neverím ani tomu, že sme upadli do akéhosi nezáujmu o budúcnosť, lebo pre mladých je práve toto tá najcitlivejšia struna. Ak sme aj upadli do akejsi skepsy, predpokladám, že ju vyvolala séria síce slobodných, ale „nevydarených“ volieb...
Podstatné je, že znova sú pred nami voľby. Čo spravíme? Necháme sa znechutiť tými nevydarenými? Ja nie. Voľby sú a zostanú možnosťou zodpovedne sa rozhodnúť podľa svedomia a dať svoj hlas politickej strane či hnutiu, ktorému dôverujem, že ma bude múdro zastupovať. Odovzdať hlas znamená prejaviť dôveru. Čtrá sa veľmi vážna otázka, či ju ešte máme...
Ak chceme veriť, že voliť naozaj znamená podieľať sa na riadení a chode štátu, nie je to len právo. Je to svätá povinnosť každého občana. Povedať si "Čo už len môj jediný hlas zmení?“ nič nerieši. Jeden môj známy rád vravieva, že ten, kto nejde voliť nemá právo sa sťažovať. A má pravdu. Ak si poviem „Ja to svojím hlasom nerozhodnem,“ rozhodnú to iní. Preto aj jeden hlas zaváži. Aj more je "len" n-násobkom kvapky...
Napokon, každý deň si volíme... Rozhodujeme o tom, čo nakúpime, navaríme... Celý život je o volení si toho, čo považujeme za dobré. Sme nastavení na dobro. Tak sme stvorení. Nikto z nás si prirodzene nevolí zlo. Nevoliť znamená mlčať, keď treba hovoriť.
Som presvedčený, že každý z nás sa vie rozhodnúť pre dobro, že ešte stále máme nádej a sme ochotní riskovať a ponúknuť dôveru... V čase volieb nebudem na Slovensku, ale to nevadí. Vďaka voľbe poštou mám pred sebou volebné lístky a zakrúžkovaných kandidátov na jednom z nich.