Utorok ako každý iný. A predsa iný. Tak veru... náš dom dnes vyzerá tak nejak zvláštne. Sme traja a každý v poslednej dobe akosi krivká.

Páter Lino - náš generálny vikár - má na to právo. Vo svojich 82 rokoch by sa mu pomaly už aj patrilo :) Ale nie. Len posledné dni ho pobolieva noha a dnes ráno sa k tomu pridal krk - nemôže otočiť hlavu, tak si ako korzet dal môj šál. Okrem toho mu v týchto dňoch vykradli kostol. Ak práve nemá čo robiť (veľmi zriedka) modlí sa ruženec. Pred chvíľkou som bol za ním s liekmi - na posteli v kabáte, žehnajúc môj šál s ružencom v ruke. Ale na večeru vstane. Nezmar... Veľa sa od neho môžem učiť...

Páter Vittorio - direktor Vincentiek v Albánsku a Kosove. Ak práve neprednáša sestrám, tak sedí za počítačom a chystá prednášku. Vo svojich takmer 70 je na internete snáď zbehlejší ako ja. Je nekonformný; povie čo si myslí a to mu prináša veľa nepriateľov. Posledné dni (asi rok) akosi pokašliava. Možno aj preto, že keď fajčí, tak zásadne bez filtra. No teraz aj tak akosi ledva hľadí - a nielen do počítača, ale aj na svet. Dnes bol v Tirane. Na otázku "ako bolo?" som dostal neistú odpoveď...

No a moja maličkosť. Fungujem s týmito múdrymi starcami a učím sa, čo to dá. Dnes poobede som mal výnimočne voľno a zacítil som túžbu po pohybe. Obyčajne to riešim pílením dreva. tentokrát som sa bol prebehnúť do Rubiku - asi 10km. Na to, že som sa poriadne nehýbal viac ako 3 roky celkom slušný výkon. Ale cítim sa ako paralyzovaný. Najhoršie je to na schodoch :)

Tak si tu žijeme. A je nám spolu dobre. Nikdy som neveril, že život s dvomi starcami môže byť tak nádherný. Každý deň žasnem stále viac...