Taká obyčajná, pri návrate z dovolenky v stúpaní horským priesmykom z Pogradca smerom na Librazhd pri nádhernom Ochridskom jazere...

Celé to vyzeralo asi takto:

Keďže si vo všeobecnosti dávam pozor na predpisy (až na rýchlostné výnikmy), ani teraz nebolo predpisu, ktorý som porušil. Nemal mi čo nájsť, ani som sa neunúval vyberať doklady...

Policajt (p): "Dobrý deň" - ako spárvny príslušník zasalutoval.

ja: "Dobrý" - a ako správny vodič som s úsmevom odsalutoval.

p: "Ako sa máš? Si mocný chlap?" - popodišiel k autu a podal mi ruku.

ja: "Nie veľmi som mocný..." - a stisol som podanú ruku až príslušníkovi vyšli slzy (skoro, lebo chlapi neplačú).

p: "Unavený?" - s náznakom súcitu.

ja: "Celkom dosť..."

p: "A odkiaľ si?" - zjavne zmätený faktom, že vodič na cudzích značkých plynule ovláda albánčinu a nie menej zaujatý mojim severským prízvukom na hlbokom juhu.

ja: "Zo Slovenska. Bol som na dovolenke v Bilisht, ešte ma čaká cesta do Rreshenu, tam slúžim."

p: "Cirkev?"

ja: "Hej."

p: "Tak šťastnú cestu. Dovidenia." A ako správny príslušník... nezasalutoval, ani ruku nepodal. Už len zamával...

Mám rád týchto policajtov. Aj toť minule pohraničiari... Boli sme v bunkroch pri mori - to by sme asi nemali, ale zvedavosť zvíťazila. Prišli, predstavili sa, spýtali sa kto som čo som a zakončili: "Videli sme vás, tak sme k vám prišli. Zistili sme, že za máte dobre, môžeme ísť ďalej..." Zlatí chlapci...