Matúš 1,1-18 Svätý Matúš začína svoje evanjelium slovami “Rodokmeň Ježiša Krista”. Načo to komu je? Nestačilo by povedať, že Ježiš pochádza z Júdovho rodu a Dávodovej kráľovskej rodiny? Načo nás unavuje všetkými tými menami? Aký zmysel má celý tento rodokmeň?

Poviem pravdu, toto evanjelium som nikdy nemal v láske. Skôr naopak. Akonáhle som počul “Rodokmeň Ježiša Krista”, vypol som uši a viac som nepočúval. Ešte aj ako bohoslovec. Potom sa mi raz stalo, že som si toto evanjelium otvoril pri rozjímaní. Až ma striaslo. Toto mám rozjímať? Ale povedal som si, že to skúsim – sv. Terézia radí nevyberť si len bonbóniky, tak poďme na to... A výsledok? Ostal som pri tejto stati mesiac, rozjímajúc o nej poctivo každý deň!

Prvá vec je, že Matúš nehovorí o “rodokmeni Ježiša Krista”. V gréckom texte nájdeme βιβλος γενέσεως Ιησου Χριστου [biblos geneseos Iesu Christu] – kniha pôvodu (alebo: počiatku) Ježiša Krista. Toto je niečo iné. Nehovodí len o tom, odkiaľ je Ježiš. Ukazuje omnoho viac. Matúš nás orientuje na prvú knihu Biblie, na knihu Genezis. Hovorí, že s Ježišom musí začať niečo nové. Niečo tak veľké, že je to porovnateľné s dielom stvorenia sveta kdesi na počiatku jeho histórie. Dokonca je tu niečo, čo nepredstaviteľne presahuje dielo stvorenia. Presne, ako sa modlí Cirkev: “Ty, Otče, si dal človeku pri vykúpení väčšiu dôstojnosť, akú si mu daroval pri stvorení.”

Celý tento rodokmeň hovorí, kričí, že Ježiš je Dávidov syn. “Syn Dávidov” je titul rezervovaný pre Mesiáša. Nikto iný nemá právo povedať, že je Syn Dávodov. Preto keď Matúš vyratúva všetky tieto generácie, ukazuje, že Ježiš je skutočne Syn Dávidov, že je Mesiáš. Trikrát používa skupinu štrnástich pokolení, aby tento fakt zvýraznil. V hebrejčine sa píšu len spoluhlásky, pre samohlásky sa používajú malé značky. No a hebrejské písmená majú aj numerickú hodnotu. Keď napíšeme meno kráľa Dávida: דַוִד máme tri písmená s matematickou hodnotou ד+ו+ד= 4+6+4, a to je spolu 14. Každé pokolenie kričí, že Kristus je Syn Dávidov. Potvrdzuje nám to Starý zákon. Všetci tí, ktorí sú v rodokmeni od Abraháma po Dávida, sú ľudia, ktorí skutočne žili. Konkrétne osoby s vlastným životným príbehom.

Od Dávida po Zorobábela Matúš vynechá niektorých Júdskych kráľov, aby zachoval číslo 14. Je zaujímavé, že nevynechá tých najväčších zvrhlíkov a hriešnikov, ale kráľov, povedzme, dobrých.

Od Zorobábela po Jozefa nachádzame 4 mená, ktoré nevieme v Starom zákone identifikovať priamo. Niektoré z nich sú dokonca biblické hapaxy.

Takže Matúš nás v tomto rodokmeni učí niektoré veľmi dôležité veci: Kristus prichádza z kráľovskej rodiny. Ale v tejto rodine boli niektorí ľudia dokonale skazení. Júda mal deti so ženou svojho syna. Salomon sa oženil s prostitútkou. Kráľ Dávid scudzoložil so ženou svojho sluhu a potom ho dal zabiť. Šalamún sa na sklonku života klaňal cudzím bohom a o jeho synovi Roboamovi Sirachovec píše, že to bol najväčší sprosták v národe.

Kristus nás prišiel zachrániť. Už pri svojom narodení vzal na seba nielen hriechy svojich predkov, ale celého sveta. Prijal narodenie v rodine plnej hriešnikov, cudzoložníkov, násilníkov, vrahov, zradcov viery...

Toto je náš Boh. Prijíma všetkých - slávnych aj neznámych - s láskou bez podmienok. Záleží od nás, ako prijímeme túto lásku a ako ju budeme uskutočňovať v každodennom živote. Ak sme naozaj kresťania, budeme ako Kristus. Budeme si vedomí, že nás prijíma aj s našimi hriechmi a že naše hriechy nie sú pre neho prekážkou, aby sa priblížil k nám. No zároveň si budeme vedomí, že táto bezpodmienečná Láska nás pozýva polepšiť sa, ohhodiť zo života hriech a povrchnosť vo vzťahu k Pánovi.

Ak Kristus prijíma všetkých, ak prišiel pre všetkých, bolo by veľmi smutné, ak by sme neprijali jeho pozvanie, ak by sme neodpovedali na jeho lásku celým srdcom bez výhovoriek. Dnes aj pre nás môže začať nový život, nový príbeh s Ježišom. Dovoľme mu narodiť sa v našich srdciach, odpovedzme Láske ako sa patrí. Ak sme naozaj stretli Boha, nie je možné, aby sme naďalej ostávali vlažní voči Láske, ktorá sa pre nás stala Dieťaťom...