Naša púť dorazila do duchovného centra Ruského pravoslávia do veľkého kláštora neďaleko Moskvy v meste Sergijev Posad, ktoré založil sv. Sergij Radonežský.
V prvej časti blogu z 17.4. som načrtol kresťanské, duchovne silné miesta Moskvy, ktoré sú turisticky menej známe. Hlavným cieľom nášho putovania - otca s tromi deťmi však boli miesta mimo Moskvy. S pomocou priateľa sme si v požičovni prenajali auto. Dal nám užitočné rady, ale nebol celkom v pohode, že sa vydávame na takú cestu.
Len 80 km od Moskvy leží duchovný a architektonický skvost pravoslávia Trojično-Sergijevská lavra v meste Sergijev Posad, za socializmu premenovaný na Zagorsk. Vydali sme sa skoro ráno, aby sme sa vyhli dopravným zápcham. Pravdu povediac bál som jazdy v Moskve a kvality ciest mimo Moskvy. Je to iné jazdiť v Bratislave a iné vo veľkomeste, ktoré má 2,5x viac obyvateľov ako Slovensko. Nachádzajú sa tu i sedemprúdové cesty v jednom smere.
Po 2 hodinách sme vďaka Bohu šťastne dorazili do Sergijev Posadu. Keď si predstavíte, že tu ešte pred 700 rokmi boli len husté lesy a teraz je tu mesto so 100 tisíc obyvateľmi. Za to všetko môže jeden svätý muž Sergij Radonežský, ktorý sa narodil začiatkom 14. storočia, v čase, keď na Slovensku vládol oligarcha Matúš Čák Trenčiansky. Sergij počul Boží hlas a usadil sa uprostred lesov ako pustovník. Musel byť naozaj blízko Bohu a mať k nemu veľkú dôveru, keď sa nebál samoty, vnútorného hlasu pokušiteľa a tiež hladných vlkov a medveďov. Zvesť o nezvyčajnom pustovníkovi sa po rokoch doniesla do uší viacerým hľadajúcim mladíkom. Po čase bol Sergij obklopený dvanástimi učeníkmi. To bol začiatok nového kláštora.
Načo boli dobré kláštory? Boli svetlom viery v Krista pre obyčajných ľudí. Nielenže sa mnísi modlili ale aj pracovali, živili sa vlastnými rukami. Príkladom je mesto Sergijev Posad. Na začiatku osamelý kláštor alebo skôr niekoľko drevených stavieb uprostred hustých lesov, neskôr sa okolo kláštora začali usadzovať dedinčania. A prichádzali sem cestujúci, bojari i kniežatá, a začali kláštor obdarovávať. Tak sa pusté miesto stávalo požehnaním, ktoré poskytovalo duchovnú pomoc chudákovi aj kniežaťu. Z mnohých prostriedkov, ktoré dostávali, mohli mnísi postaviť chrám. V kláštore boli sýtení hladní, prijatí chorí a cudzinci.
Sv. Sergij mal veľké zásluhy o ruský národ. Keď tatársky knieža tiahol s veľkým vojskom na ruskú zem, všetkých zachvátil strach. Ruský knieža Dimitrij (neskôr Donský) sa prišiel poradiť do kláštora, čo má robiť. Sergij Dimitrija požehnal a povzbudil ho, že v bitke zvíťazí. Zoči voči presile nepriateľa knieža pochyboval o proroctve Sergija. Sergij ho listom opäť povzbudil a poukázal na Božiu pomoc. Stalo sa ako svätec predpovedal.
Sergij si napriek popularite zachoval veľkú skromnosť a pokoru. Do kláštora raz prišiel akýsi sedliak a prosil, aby bol pustený k prestavenému kláštora. Ukázali mu Sergija, ktorý práve pracoval v záhrade. Mužík sa urazil a povedal: "Prišiel som zďaleka, aby som videl nášho svätého proroka a ty mi ukazuješ akéhosi žobráka. Nie som tak hlúpy, aby som ti na to sadol." Keď Sergij ukončil prácu, zbadal návštevníka a šiel k nemu. Pozdravil ho a pozval do jedálne. Mužík sa posťažoval, že ho nechcú uviesť k predstavenému. Sergij mu odpovedal: "Nehnevaj sa, brat, Boh je tak milostivý tomuto miestu, že nikto odtiaľ neodchádza bez potechy. Aj tebe ukáže, koho hľadáš." Tu vošiel do jedálne knieža Dimitrij Donský. Sergij vstal a šiel ho pozdraviť. Knieža sa Sergijovi poklonil a ten ho pobozkal a požehnal. Potom si obaja sadli, zatiaľ čo ostatní stáli okolo. Mužík sa snažil nájsť Sergija medzi mníchmi. Keď sa mu to nepodarilo, opýtal sa jedného z nich: "Kto je ten človek, ktorý sedí vedľa kniežaťa?" Mních mu odpovedal: "Ty nevieš, že je to náš otec Sergij?". Po odchode kniežaťa sa dedinčan vrhol k nohám sv. Sergija a prosil o odpustenie. Starec sa však nehneval a povedal mu: "Netráp sa, synu, ty jediný si sa o mne správne vyslovil, ostatní sa mýlia."
Sergij svojim blízkym vzťahom s Bohom spôsobil obrodu mníšskeho života. On a jeho žiaci založili v Rusku 40 kláštorov. V roku 1452, 60 rokov po svojej smrti bol kanonizovaný. Nachádza sa aj v zozname katolíckych svätých. Je jedným z hlavných patrónov Ruska, stal sa duchovným a mravným smerovačom ruského národa. Vynikal miernosťou, pokorou a mnohými inými cnosťami. Medzi jeho charizmatickými darmi je proroctvo aj robenie zázrakov.
Kláštor Najsvätejšej Trojice v Sergijev Posade je hlavným duchovným pilierom ruského pravoslávia, preto má pre svoju významnosť a veľkosť označenie lavra. V Rusku sú len dve. Trojičný chrám (1423) bol postavený na počesť sv. Sergija, kde je pochovaný, a stal sa jedným z prvých pútnických miest v Rusku. Na jeho výzdobu boli pozvaní majstri na čele s významnými ikonopiscami, akým bol Andrej Rubľov. Jeho fresky sa nezachovali ale Rubľovova ikona Najsvätejšej Trojice, ktorú namaľoval pre Trojičný chrám, je známa na celom svete. Ako som písal v prvej časti, dnes sa nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve.
V kláštore bola veľmi posvätná atmosféra. Na úvod sme sa v úplnom tichu, nerušení inými návštevníkmi, pomodlili v kostole Ducha Svätého. V Chráme Najsvätejšej Trojice sme ako iní návštevníci napísali na papier úmysly modlitieb a hodili do schránky. Za zozbierané úmysly sa hneď modlia, mníšky spievajú žalmy a kňaz pri hrobe sv. Sergija číta, za koho je modlitba. Postavili sme sa do radu ku hrobu sv. Sergija, prechádzali sme popri mieste, kde bola pôvodne originálna ikona Najsvätejšej Trojice a všímali sme si, čo robia pravoslávni veriaci pri hrobe. Snažili sme si to zapamätať, aby sme nebudili pozornosť. Po vzdaní úcty svätcovi nás pustili do pristavenej kaplnky, kde boli významné relikvie, z najvzácnejších kúsok odevu Panny Márie a ruka mučeníka sv. Štefana.
V 16. storočí dal cár Ivan Hrozný postaviť najväčší chrám kláštorného komplexu – Uspenský chrám (Nanebovzatia Panny Márie). Pri stene chrámu je hrobka rodiny cára Borisa Godunova a veža nad studňou s liečivým prameňom, ktorý vytryskol zo zeme za života sv. Sergija. V kláštore sa nachádza knižnica, v ktorej je zozbieraných najviac starých rukopisov a tlačených kníh na území Ruska. Trojičný kláštor bol miestom, v ktorom často trávili čas i ruskí panovníci. Päťposchodová zvonica s 50 zvonmi predstavuje jednu z najväčších pamiatok ruskej architektúry 18. stor. a zároveň je to najvyššia zvonica v Rusku (87 m). V roku 1993 bol kláštorný komplex zaradený do Svetového dedičstva UNESCO.
Krátko po nástupe Sovietskeho zväzu v roku 1919 museli mnísi opustiť lavru a bol zatvorený aj seminár. Obnovenie mníšskeho života a vrátenie ostatkov sv. Sergija do lavry sa uskutočnilo v roku 1946. Čítate správne. Po najväčšom útlaku cirkvi v 30. rokoch s množstvom odsúdených, väznených a popravených veriacich, s množstvom zbúraných kostolov, už počas 2. svetovej vojny bol čiastočne povolený duchovný život pod dozorom štátu. Vďaka kresťanskej viere bežných ľudí, Sovietsky Zväz porazil fašizmus. Počas vlády Chruščova na konci 50. rokov došlo k novým represáliám voči cirkvi, ale kláštor už nezavreli. Asi z propagandistického hľadiska, aby demonštrovali zahraničným delegáciám, že v Sovietskom Zväze sa rozvíja duchovný život. Po 2. svetovej vojne sa objavilo veľa rehoľných povolaní. Niektorí počas tvrdých bojov sľúbili Bohu, že keď prežijú vojnu zasvätia Mu život. Títo noví mnísi to nemali ľahké, ale v najťažších chvíľach sa oháňali vyznamenaniami z Veľkej vlasteneckej vojny. Vojnoví veteráni majú aj v dnešnom Rusku významné postavenie.
V tretej časti budem opisovať pobyt v mestách s pamiatkami UNESCO - Vladimír a Suzdaľ, ktoré stojí za to vidieť.
