História cirkvi v Sovietskom Zväze bola veľmi bolestná. Socializmus si vyžiadal desiatky tisíc mučeníkov. Ich útrapy sú semenom nových kresťanov aj na Ukrajine. Napriek rôznej intenzite represálií cirkev prežila. Život cirkvi sa výborne premietol v živote matky Alipie, najznámejšej neoficiálnej Kyjevskej svätej.

Okrem najslávnejšej Kyjevsko-pečerskej lavry som pobudol aj niekoľkých iných kláštoroch. Všimol som si, že sú hojne navštevované nielen „babkami“, ale aj mužmi a mladými rodinami. Ľudia tu hľadajú niečo, čo im výplata, tovary či služby nevedia poskytnúť. Jedným z motívov návštevy kláštorov bolo nájsť miesta pôsobenia blaženej matky Alipie, najznámejšej kyjevskej mníšky, ktorá zomrela len nedávno v roku 1988. V dvoch veľkomestách bývalého Sovietskeho Zväzu som našiel podobne duchovne obdarené ženy, ktorých hroby ľudia navštevujú s prosbami o pomoc dodnes. V Petrohrade to bola jurodivá sv. Xénia Petrohradská a v Moskve sv. Matróna Moskovská, ktorá žila v 20. storočí. Bola slepá a čiastočne ochrnutá a napriek tomu cez ňu Boh uzdravoval množstvo ľudí.

1 Florovský ženský kláštor Nanebovstúpenia Pána (Свято-Вознесенський Флорівський монастир) bol založený v 16. storočí. Najstarším objektom je kostol z 18. storočia. Mníšky sa starali o chudobných a chorých. Aj dnes pomáhajú ľuďom na okraji spoločnosti. Videl som, ako chudobná pani klopala na bočnú bránu kláštora očakávajúc pomoc. Najznámejšou svätou, ktorá pôsobila v kláštore, je sv. Alexandra, ktorá na Boží pokyn opustila kláštor a Bohorodička ju viedla po Rusku až do ďalekého Divejeva, kde založila ženský kláštor spojený s menom sv. Serafima zo Sarova.

2 Záhrada vo Florovskom kláštore.

Pre lepšie pochopenie života veriacich v Sovietskom Zväze načrtnem históriu vzťahu sovietskeho režimu k cirkvi. Tento zápas sa dá dobre sledovať na živote matky Alipie. Po revolúcii 1917 v časoch občianskej vojny medzi boľševikmi a bielogvardejcami dochádzalo k mnohým zverstvám. Okrem masakrov bez súdu a vyšetrovania, takmer okamžite po nástupe k moci, vydali boľševici celý rad dekrétov namierených proti cirkvi. Prenasledovanie cirkvi sa prejavovalo odlukou cirkvi od štátu a škôl, tvrdou protináboženskou propagandou a ateizácia spoločnosti. Štát likvidoval relikvie svätých, zavrel vyše 500 kláštorov. Vojna skončila víťazstvom boľševikov v roku 1922.

Ctihodná mníška Alipia Avdejeva (1905-1988) sa narodila ako Agafia neďaleko mesta Penza medzi Moskvou a Volgou, kde vyrastala v hlboko veriacej rodine mordvinskej národnosti. Mordvinci sú ugrofínsky národ. V roku 1917 zažila tragickú smrť rodičov, keď ich zastrelil trestný oddiel Červenej armády. Táto udalosť ju nezlomila, stala sa tuláčkou, či lepšie pútničkou.

3 Chrám sv. Mikuláša v Pokrovskom ženskom kláštore (Свято-Покровський жіночий монастир), ktorý založila v roku 1889 veľkovojvodkyňa z Petrohradu. Za celý svoj majetok tu dala vybudovať veľkú bezplatnú nemocnicu, útulok pre nevidomých a chorých, ambulancie, lekárne s bezplatným výdajom liekov. Vraj tu bol inštalovaný prvý röntgenový prístroj v Rusku.

4 Hlavná freska v chráme sv. Mikuláša zobrazuje udalosť Pokrovu (Ochrany) Panny Márie, ktorá hovorí o záchrane Carihradu pred moslimskými Arabmi, ktorí obliehali mesto v 10. storočí. Podľa videnia Panna Mária rozprestrela nad mestom ochranný závoj.

Po občianskej vojne nastal relatívny pokoj pre veriacich, boli dovolené napr. verejné polemiky medzi veriacimi a ateistami, ale štát pomaly obmedzoval cirkev. V roku 1922 úrady skonfiškovali cirkevné cenností na boj proti hladomoru. Niektorí, ktorí ich nechceli odovzdať, prišli o slobodu alebo život. Štát vytvoril rozkolnícku cirkev, aby oslabil silu pravoslávnej cirkvi. Po smrti najvyššieho predstaviteľa cirkvi Tichona nebolo povolené zvolenie ďalšieho patriarchu.

Po roku 1928 sa zostrilo prenasledovanie cirkvi, štát odobral dni voľna na cirkevné sviatky. Cirkev nesmela pôsobiť na verejnosti, organizovať sociálnu a komunitnú činnosť, mala zakázane vyučovať, publikovať a šíriť vieru. Náboženské pôsobenie bolo pokladané za nepriateľstvo voči režimu, ako kontrarevolučná činnosť. V roku 1930 začala masová demolácia kostolov, mali zostať len historické pamiatky spred roka 1613, časť chrámov mala súžiť na iné účely a veľká časť sa mala zbúrať. Represálie vyvolali hromadné protesty veriacich v roku 1930. Útlak nastal v celej krajine, nielen pre veriacich. Zaviedli sa pracovné tábory GULAGy, aby uväznení prinášali hospodársky osoh a kolonizovali nehostinné oblasti Ruska. Navyše južnú časť Sovietskeho Zväzu postihol v rokoch 1932-1933 hladomor pre neúrodu a zlé politické rozhodnutia. Na Ukrajine si vyžiadal 4, v Rusku 2,5 a v Kazachstane 2 milióny obetí.

5 Vvedenský mužský kláštor (Введенський чоловічий монастир) z roku 1878. Kláštor je zasvätený Vstupu (vovedeniu) Bohorodičky do chrámu. Podľa tradície ju v troch rokoch života rodičia podľa sľubu odovzdali do chrámu na učenie a službu. Kláštor sprvoti založili pre vdovy a siroty.

K zničeniu náboženstva mal prispieť Stalinov „päťročný plán ateizmu“ (1932 – 1937). Čo priniesol?  Výsledky sčítania ľudu v Sovietskom Zväze v roku 1937 ukázali, že v krajine je 56 % veriacich, najviac pravoslávnych (42 %). Až jedna tretina mestskej a dve tretiny vidieckeho obyvateľstva bola stále nábožensky založená. 34 % mladých vo veku 16 - 19 rokov vychovaných v socializme sa označilo za veriacich. V absolútnych číslach medzi sovietskymi veriacimi prevládali mladí muži a mladé ženy.

V histórii Sovietskeho Zväzu bol rok sčítania aj rokom najväčšieho prenasledovanie nepriateľov štátu vrátane Cirkvi. Počas Veľkého teroru (1937-1938) bolo popravených 85 % z celkového počtu ľudí počas trvania ZSSR. Pravoslávnych duchovných bolo zabitých 5 až 10 tisíc. Koncom 30. rokov 20. storočia sa vonkajšie prejavy cirkevného života rýchlo vytrácali. Ruská pravoslávna cirkev a ďalšie náboženské organizácie v ZSSR boli takmer úplne zničené. Z približne 50 tisíc kostolov, ktoré mala Ruská pravoslávna cirkev pred revolúciou v roku 1917, zostalo do konca 30. rokov niekoľko stoviek nezavretých.

V 20. rokoch Agafia navštevovala sväté miesta, ktoré ešte komunisti nezničili. Robila príležitostné práce, často spala mimo obydlí. V 30. rokoch ju uväznili ako stá tisíce veriacich i „nepriateľov“ režimu. Bola vystavená vyhrážkam, vyčerpávajúcim výsluchom, mučeniu a nakoniec očakávaniu smrti. V cele napokon zostali traja, kňaz, jeho syn a ona. Pravoslávny kňaz odslúžil panychídu – modlitbu za zosnulých a povedal, že len ona sa zachráni. Agafia opisovala, že ju vyviedol z väzenia sv. Peter, ktorému bola za to celý život vďačná. Dlhú dobu sa predierala po skalnatom brehu. Až na 12. deň prišla k horskému obydliu.

Jej tulácky život pokračoval bez dokladov a povolenia k pobytu. Vystupovala nenápadne, nepohrdla žiadnou robotou. V tom čase začala vystupovať ako jurodivá (robila sa pomätenou). Počas vojny bola aj v nemeckom koncentračnom tábore, odkiaľ ušla. Na vidieku pri Kyjeve ju prichýlila mnohodetná rodina. V tom čase sa u nej začali objavovať duchovné dary, napr. zachránila dieťa v zhorenom dome, oživila ho a potom sa nenápadne vzdialila.

6 Starobylý dub pri Golosijevskej pustovni.

7 Západ slnka neďaleko Golosijevskej pustovne.

Sovietsky Zväz v rokoch 1939-1940 anektoval nové územia vrátane východného Poľska s prevahou Bielorusov a Ukrajincov, pobaltské republiky a časti Fínska. Protináboženská činnosť bola na týchto územiach slabá v porovnaní so zvyškom krajiny. V júni 1941 Hitler napadol Sovietsky zväz a na okupovaných územiach bolo znovu otvorených množstvo kostolov. V tom roku Stalin ukončil svoju protináboženskú kampaň, aby upevnil krajinu a zvýšil vlasteneckú podporu vojenských akcií. Uvedomil si, že cirkev je schopná prebudiť ľudí spôsobom, ktorý strana nedokázala. Tiež chcel predstavil Rusko ako obrancu kresťanskej civilizácie, pretože potreboval pomoc Západu. V Sovietskom zväze boli znovu otvorené kostoly a Liga militantných ateistov bola rozpustená. Prešlo sa na politiku čiastočného oživenia náboženského života, ale pod štátnou kontrolou. V roku 1943 začalo široké pravoslávne obrodenie, Stalin po porade s cirkevnými predstaviteľmi dovolil voľbu nového patriarchu. Z táborov a väzníc sa vracali kňazi a rehoľníci, boli povolené duchovné semináre. V roku 1946 bolo na území ZSSR už vyše 10 tisíc chrámov rôznych vyznaní. Po vojne boli mnohí kňazi na okupovaných územiach obvinení zo spolupráce s Nemcami, úrady tiež prenasledovali veľmi horlivých kňazov. Počas 2. svetovej vojny zahynulo obrovské množstvo občanov Sovietskeho Zväzu až 23 miliónov.

8 V sobotu poobede som bol svedkom Sviatosti krstu, v ktorom sa človek stáva znovuzrodeným Duchom Svätým pre duchovný život. V inom kostole som videl Sviatosť manželstva, kde sa Boh stáva súčasťou manželstva, aby ho zjednocoval.

9 V chrámoch východných cirkví možno okrem modlitby aj kúpiť sviečky a zapálením ich obetovať na nejaký úmysel. Na fotografii ľudia stoja v rade, kde chcú obetovať peniaze na modlitby. Na lístok napíšu, za koho majú úmysel prosiť. Na základe lístkov sa kňazi modlia v čase rôznych bohoslužieb.

Prenasledovanie cirkvi sa zintenzívnilo v roku 1947, po ktorom sa opäť vyhlásilo, že členstvo v mládežníckej organizácii alebo učiteľská pozícia nie sú nezlučiteľné s náboženským presvedčením. V novinách sa obnovila protináboženská propaganda. V rokoch 1945 až 1959 sa oficiálna organizácia cirkvi výrazne rozšírila, hoci jednotliví členovia kléru boli z času na čas zatýkaní a vyhnaní. V rokoch 1945 až 1953 prebiehala likvidácia gréckokatolíckej cirkvi ako boj proti Vatikánu. Sčítanie obyvateľov v roku 1955 ukázalo, že v krajine je 42 % pravoslávnych a 15 % moslimov. V roku 1957 bolo v prevádzke asi 22 tisíc ruských pravoslávnych kostolov. Paradoxne v Československu bola v 50. rokoch horšia situácia pre veriacich ako v Sovietskom Zväze.

Už počas vojny bol obnovený mníšsky život v Kyjevsko-pečerskej lavre. Po vojne igumen (opát) kláštora postrihol Agafiu na mníšku a dal jej meno Alipia. Pretože poznal jej hlbokú vieru a chcel ju ešte zdokonaliť, uložil jej žiť v bútľavej lipe, kde si nemohla ani ľahnúť, podobne ako náš sv. Andrej-Svorad. Poviete si, úplné bláznovstvo. Alipia prežila takto 3 roky do roku 1954, duchovne aj ľudsky ju to veľmi zocelilo. Potom žila v blízkosti starca Andreja, ktorí sa venoval chorým, chudobným, aj posadnutým.

10 Niekde v týchto miestach žila matka Alipia v bútľavine starej lipy.

Od roku 1941 urobila cirkev výrazný pokrok a vláda považovala za potrebné tomu čeliť. Chruščov ako odporca Stalina spustil vlastnú kampaň (1958) proti ruskej pravoslávnej cirkvi. Vynútil zatváranie kostolov. Do roku 1965 ich počet klesol na 7 tisíc. Ďalej zatváral kláštory, ukončil púte na sväté miesta, ktoré zmenil na parky, oddychové domy, pionierske tábory a sanatóriá. Zakázaná bola účasť mladých na speváckych zboroch a bohoslužbách. Boli obmedzené náboženské procesie a dobročinnosť. Kňazi a biskupi, ktorí sa venovali náboženským aktivitám mimo bežného vykonávania náboženských obradov, boli považovaní za nepriateľov štátu. Chruščov vraj povedal, že v roku 1980 ukáže v televízii posledného popa. V roku 1980 už Chruščov nežil a popov bolo stále veľa. Zo začiatku aj Gorbačov vystupoval proti náboženstvu, ale v roku 1988 nastalo prebudenie, uvoľnenie náboženského života pri príležitosti osláv tisíceho výročia pokresťančenia Rusi.

11 Pokrovský mužský kláštor, holosijevská pustovňa (Монастир Свято-Покровська Голосіївська пустинь) sa nachádza uprostred lesov na južnom okraji Kyjeva. Pustovňu (menší kláštor) ako pobočku Kyjevsko-Pečeskej lavry založil v 17. storočí sv. Peter Mohila. Časom sa stala letným sídlom predstaviteľov Lavry. Na obrázku najbližšie vpravo je kaplnka postavená na mieste domčeka matky Alipie. V okolitých lesoch so stáročnými dubmi sa dá rozjímať o Bohu, čo som sám zakúsil. Holosijevská pustovňa.

12 Chrámy v Holosijevskej pustovni.

13 Mozaika ikony Životodarný prameň na chráme v Holosijevskej pustovni. Bohorodička rozdáva milosti, ktoré dostáva od Boha – svojho Syna.

Podľa reálnych odhadov viacerých aj zahraničných autorov a podľa oficiálnej verzie bolo za obdobie socializmu v Sovietskom Zväze stíhaných a odsúdených vyše 4 milióny ľudí, z toho bolo popravených a na následky útrap zomrelo 1 až 1,5 milióna. Okrem trestných represií sa odhaduje 6,5 milióna administratívne postihnutých. Pre vieru bolo prenasledovaných okolo 600 tisíc ľudí a zabitých do 10 tisíc. Za 10 rokov práce cirkevnej komisie bolo vyhlásených 1200 mučeníkov za vieru. Odhaduje sa, že neodhalených je asi 3x viac.

V roku 1961 vláda zatvorila Lavru pod zámienkou opráv. Alipia sa dostala na ulicu bez dokladov a peňazí. Opäť žila ako tuláčka, robila príležitostné práce, modlila sa za ľudí s rôznymi strádaniami. Posledných deväť rokov života prežila v izbe domčeka, ktorý bol kedysi súčasťou Holosijevského kláštora uprostred lesa, z ktorého zostali ruiny.

Alipia za roky prijala tisíce ľudí, návštevníkov pohostila, vypočula, radila im, modlila sa za nich, mastila ich svojou masťou, ktorá nemala žiaden lekársky účinok a napriek tomu mnohí vyzdraveli. Mníška Alipia začala skutočné starcovstvo, ktorého znakom je schopnosť vidieť do duše neznámych návštevníkov, predvídať niektoré budúce udalosti. V noci sa často modlila a prežívala ťažké telesné aj duchovné utrpenia za svojich návštevníkov. Mnohí nedali na jej rady, ona potom trpela za nich, lebo vedela, aké dôsledky si privodia. Úrady a polícia ju z času na čas prenasledovali, chceli ju dať do starobinca či do psychiatrickej liečebne, alebo jej chceli zbúrať domček. Na jej úpenlivú modlitbu to Boh vždy zastavil. Nepodarili sa ani občasné „návštevy“ chuligánov a zlodejov.

14 Ženy sa modlia a prikladajú ku krížu na bývalom hrobe matky Alipie. Náhrobník v kláštore svedčí o tom, že bývalý generál poručík vojenského námorníctva sa stal mníchom.

Alipia predvídala Černobyľskú haváriu. Hovorila ľuďom, že bude hrozný požiar a že otrávia zem a vodu. Pol roka dopredu trpela a modlila sa za túto udalosť. Deň pred haváriou vykrikovala modlitby na ulici. Havária sa udiala v sobotu na začiatku Strastného týždňa – deň pred Kvetnou nedeľou. Po havárii upokojovala ľudí, ktorí prežívali paniku. Predpovedala i duchovný Černobyľ - rozkol v pravoslávnej cirkvi na Ukrajine. Tiež predvídala svoju smrť, na čo jej blízki veľmi plakali. Ubezpečovala ich, že tu s nimi zostane a bude sa za nich u Boha prihovárať. Prvú panychídu pri zomrelej vykonal mních Roman Matiušin, ktorý je v súčasnosti jeden z najväčších básnikov a spevákov Ruska. Matku Alipiu pochovali vo Florovskom kláštore, ale neskôr jej telo preniesli do podzemia chrámu v Holosijevskej pustovni.

15 Matka Alipia, rodným menom Agafia Avdejeva (1905-1988) je najznámejšou neoficiálnou svätou Kyjeva, ktorú prosia o pomoc mnohí ľudia.

16 Nezvyčajne narastený rajčiak v škáre medzi kameňmi pri kaplnke na mieste domčeka matky Alipie.

17 Ženy sa modlia a prikladajú k predmetom, ktoré používala matka Alipia v kaplnke na mieste bývalého domčeka, v ktorom prežila posledné roky života v službe biednym ľuďom.

V kaplnke Holosijevskej pustovne, ktorú postavili na mieste jej posledného prebývania, som stretol zaujímavú staršiu pani. Veľmi mi bránila vo fotografovaní, že to zavesím na internet a zneužijem. Potom sme sa dlhšiu dobu rozprávali. Povedal som jej odkiaľ som, aké pútnické miesta pravoslávia som navštívil, že chcem ukázať zábery Alipie svojej rodine. Dovolila mi všetko fotografovať. Darovala mi obrázok Alipie a ukázala mi „zázračnú“ paradajku. Vyrastala v nepatrnej škáre medzi žulovým obrubníkom a dlažbou. Pani mi rozprávala, že bola na misii vo Švédsku. Udivilo ma to, nepasovalo mi to k výzoru babičky v šatke. Slovensku som si pozeral dokumentárne filmy o Alipii. V jednom filme o svedectvách uzdravenia, som videl pani z kaplnky. Alipia zázračne uzdravila jej chromé nohy po autonehode. Lekári jej hovorili, že nebude normálne chodiť len o barlách. Po jednej úpenlivej modlitbe pri hrobe Alipie vyšla po schodoch bez bariel a odvtedy bola zdravá.

V poslednom rozprávaní o púti na Ukrajine zhrniem súčasnú situáciu na Ukrajine a jej historické pozadie. Stručne načrtnem politickú, hospodársku, národnostnú a cirkevnú krízu a aké sú podľa môjho názoru z toho východiská.