Naša púť sa dostala do centra stredovekého Ruska v 12. a 13. storočí, do Vladimíra a Suzdaľu.
V turistickej brandži je zaužívaný termín Zlatý kruh Ruska, ktorý obsahuje 8 miest so vzácnymi súbormi starej architektúry. Z nich sa nám podarilo navštíviť štyri. Už v rozprávaní o Sergijev Posade sme sa vydali ma prvé miesto Zlatého kruhu. Ďalej tu patrí mesto Vladimír, Suzdaľ, Pereslavl-Zalessky, Jurijev Polsky, Rostov, Kostroma, Ivanovo a Jaroslavl.
Teraz sa prenesieme do stredovekého Ruska 12. a 13. storočia. Po období rozkvetu Kyjevskej Rusy v 11. a začiatkom 12. storočia, keď prijala kresťanstvo, sa začala rozpadávať na viacero kniežactiev. Najväčší význam začalo získavať kniežactvo oveľa severnejšie od Kyjeva. Rostovské knieža Juraj Dlhoruký preniesol svoje sídlo do mesta Suzdaľ a začal bojovať proti Kyjevu. Nakoniec ho dobyl v polovici 12. storočia, ale miestni bojari ho vraj otrávili. Jeho syn Andrej Bogoľubský preniesol sídlo zo Suzdaľu do neďalekého Vladimíra, ktorý sa stal najmocnejším kniežatstvom východných Slovanov. Na okraji Vladimíra v Bogoľubove si postavil svoje sídlo, kde vybudoval hrad a chrámy. Vo Vladimíre dal postaviť najväčší chrám v rámci ruských kniežactiev, kde boli korunované mnohé kniežatá. Z Kyjeva tu preniesol Vladimírsku ikonu, ktorá má meno podľa tohto mesta. Význam Vladimíra ako hlavného mesta neskôr prebrala Moskva.
Rozkvet Vladimíra ako centra severovýchodnej Rusy sa dá preukázať unikátnymi chrámami z 12. a 13. storočia, ktoré sú zapísané do zoznamu UNESCO ako Pamiatky Vladimíra a Suzdaľu z bieleho kameňa. Tieto chrámy sú netypické pre ruskú architektúru. Pre ruské pravoslávie sú charakteristické obrazy, či už ikony písané na drevo alebo fresky na stenách. Mnohé z bielych chrámov sú vyzdobené reliéfmi vytesanými do bieleho vápenca pochádzajúceho z veľkej diaľky, z oblasti južne od Moskvy. Kostoly s výzdobou postavili severotalianski majstri, ktorých poskytol vladimírskemu kniežaťu spriatelený nemecko-taliansky kráľ Fridrich Barbarossa. Chrámy sú vzácnym spojením byzantskej formy chrámu s románskymi prvkami západnej Európy.
Zo Sergijev Posadu sme sa previezli do mestečka Pereslavl-Zalessky, ktoré leží na okraji jazera a má zachovaný val kremľa a bielokamenný chrám z 12. storočia. Kremeľ nie je len v Moskve. Kremeľ je niečo ako hrad obohnaný valom a múrmi, ktorý je postavený väčšinou na nevýraznom kopci. Zaujímavosťou kostola bolo to, že doň mohol vojsť len knieža s družinou. Obyčajný ľud bol počas bohoslužby vonku, preto sú na múroch kostola vyryté drobné krížiky.
Ďalšou zastávkou bolo mestečko Jurijev Polsky, ktoré nás šokovalo svojou zanedbanosťou a špinou. V kremli bol zreštaurovaný len bielokamenný chrám z 13. storočia so vzácnymi reliéfmi. Názov Polsky nemá nič spoločné z Poľskom, ide o prímenie podľa Opolského regiónu.
Večer sme dorazili do Vladimíru, kde sme si dopredu objednali ubytovanie cez Internet. Privítala nás mladá učiteľka angličtiny a španielčiny, ktorá si prenájmom bytu spolu s manželom privyrábajú. Neďaleko moderne zariadeného bytu bolo veľké obchodné centrum, kde sa dalo výborne nakúpiť a najesť.
Mali sme celý deň pred sebou. Začali sme najstarším bielokamenným kostolom z 12. storočia v Kidekše, ktorý má pri sebe bielu šikmú vežu. Rusi sa tým nechvália. Uchvátilo nás blízke mesto Suzdaľ, ktoré aj komunisti nechali v štýle 19. storočia bez výškových budov. Mesto má množstvo kláštorov a chrámov i veľa typických ruských drevených domov. V kremli sa nachádza bielokamenný Chrám Narodenia Bohorodičky. Neďaleko je skanzen starej ruskej architektúry. Domčeky ako z Mrázika, drevené kostolíky, veterné mlyny i hospodársky dvor s husami. Navštívili sme veľký bývalý mužský kláštor obohnaný vysokými múrmi. Tu už za cára bola zriadená väznica pre odporcov režimu. V tom pokračovali i sovieti. Nakukli sme i do funkčného ženského kláštora, kde sme sa dostali len do časti pre verejnosť.
Poobede nás čakala prehliadka Vladimíra s 360 tisíc obyvateľmi, centra Vladimírskej oblasti. Obávali sme sa, kde v centre zaparkujeme. Vďaka Bohu sme našli výborné miesto. Pomodlili sme sa v neďalekom katolíckom kostole Svätého ruženca. Staré centrum stráži Zlatá brána z bieleho vápenca z 12. storočia. Prechádzaním uličiek centra sme sa cítili ako v nejakom západnom meste s typickými atrakciami, podobnými na Čumila v Bratislave. Hlavným našim cieľom však boli dva biele chrámy.
Už z diaľky sme videli majestátny biely Uspenský chrám postavený na kopci nad riekou. Pôvodný chrám z polovice 12. storočia po požiari prestavali na 5 loďový tak, že ho zväčšili obostavaním starého. Kostol skrýva jedny z mála zachovaných fresiek Andreja Rubľova. Kedysi chrám strážil Vladimírsku ikonu, snáď svetovo najznámejšiu pravoslávnu ikonu. Vladimírska ikona bola privezená z Konštantinopolu do Kyjeva okolo roku 1130. V 1155 bola prenesená do Vladimíru. Ikona Bohorodičky s Ježiškom bola niekoľkokrát premiestnená do Moskvy v čase nebezpečia a nakoniec tam zostala. Dnes sa nachádza v chráme ako súčasti Tretiakovskej galérie. Ikona nazývaná „čudotvorná“ je v Rusku veľmi uctievaná, lebo Boh v spojitosti s Vladimírskou ikonou na príhovor Panny Márie zachránil Moskvu 3x od dobytia nájazdníkmi z východu.
Vladimírska ikona je typ „eleusa“, čo znamená milostivá, milujúca, nežná. Bohorodička je zobrazená s dieťaťom Ježišom, ktorý jej sedí na ruke a ona sa k nemu skláňa. On ju objíma a pritláča líce na jej líce. Medzi Máriou, symbolom a ideálom ľudského rodu, a Bohom-Synom nie je žiadna vzdialenosť. Ich láska je bezhraničná. Toto nežné objatie matky a Dieťaťa je zobrazením obdivuhodnej výmeny medzi Bohom a človekom, ktoré umožnilo vtelenia Slova. Tri hviezdy, na čele a na obidvoch ramenách plášťa zdôrazňujú jej dokonalé panenstvo pred, pri a po pôrode. Kompozícia hviezd do trojuholníka symbolizuje Najsvätejšiu Trojicu, a tým že Dieťa zakrýva jednu z hviezd, symbolizuje vtelenie druhej osoby Trojice.
Pár rokov po svojom obrátení som sa dlho modlieval pred touto ikonou, ktorú so dostal v Rusku na misiách. Veľmi ma vťahovala do modlitby. Vnímal som tam ich vzájomné prepojenie. Ježiš, ako Boh oblečený v zlatom, hľadí do neba a zároveň na Matku, tým jej odovzdáva svoju milosť. Cez ňu Božia milosť prechádza na mňa. Panna Mária pozerá na toho, kto hľadí na ikonu. Bohorodička ukazuje ľavou rukou na Krista, ako keby chcela povedať: „Urobte všetko, čo vám povie.“
Neďaleko Uspenského chrámu bol krátko po jeho prestavbe postavený menší ale nádherný Dmitrijevský chrám s unikátnymi reliéfmi na stenách. Podvečer sme stihli aj Bogoľubovo s fungujúcim kláštorom, ktorý vo veži a chráme ukrýva zbytky rezidencie vladimírskeho kniežaťa Andreja Bogoľubského z 12. storočia. Neďaleko Bogoľubova na romantickom mieste medzi jazerom a riekou stojí ako jedinečný klenot Chrám Pokrova na Nerli. Nepodarilo sa nám k nemu dostať kvôli rozvodnenej rieke. Čo to je „pokrov“? Pre rímsko-katolíkov neznámy pojem. Sviatok Pokrova presvätej Bohorodičky alebo Ochrana presvätej Bohorodičky je jedným z veľkých sviatkov liturgického roka v pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi. Bol zavedený na základe zjavenia Panny Márie v 10. storočí v Konštantínopole. Svätý Andrej videl presvätú Bohorodičku, ako sa modlí za ľud a následne rozprestiera svoju šatku nad ľuďmi v chráme ako znak svojej ochrany. Niečo také ako modlitba Pod Tvoju ochranu sa utiekame...
Dnešní ľudia nám kresťanom vyčítajú, že sme neslobodní, že nami cirkev manipuluje, že cirkev zotročila národy. Posúďte sami. Pohanskí Slovania na našom území žijúci v drevených domoch prijali kresťanstvo a s tým kultúru vyspelejšej Európy, či byzantskej alebo západnej. Pokrok sa prejavil napríklad v tom, že dodnes sa nám zachovali kamenné chrámy a písomné pamiatky, ktoré turisti obdivujú. Podobne východní Slovania žijúci v drevených domoch, uctievajúci mnohých bohov, ktorým prinášali prinajlepšom zvieracie obety, po prijatí kresťanstva absorbovali aj byzantskú kultúru. Začali stavať kamenné chrámy, písať ikony a knihy, ktoré turisti obdivujú dodnes. Materiálna kultúra je však len prejavom hlbšej duchovnej a mravnej premeny.
