Pokračoval som v mojom živote, v tej rímskej komunite. Nás kňaz mi povedal, že sa nám pripraviť na cestu do Indie. Táto správa má nenadchla, bol som vystrašený, a okrem toho, moja rodina a môj duchovný otec, nesúhlasili s týmto rozhodnutím. Krátko nato sme vycestovali. Boli sme traja. Bola to tvrdá skúsenosť. Po príchode sme sa ocitli bez domova. Matka Tereza sa on nás osobne starala. Boli sme príliš mladí na takýto život. Ona sama nám našla lepšie bývanie. Zakúsil som Kalkatu, plnú biedy a chudoby. Pri pohľade na toľkú biedu mal som v srdci výkrik bolesti. Pri najbližšom stretnutí s Matkou Božou som jej otvoril srdce: „Prečo sa nezjavuješ tu, ale v Taliansku?“ Ona, s úsmevom, mi odpovedala: “ Syn môj, ak prichádzam do Talianska, tak len preto, lebo vy ste zabudli na Boha a na Jeho Slovo. Nemôžem žiadať od týchto mojich detí, aby sa modlili, postili a konali pokánie. Vy ste stratili Boha a Jeho Slovo. Ja prichádzam, aby som obnovila Váš vzťah s Ním.“ A skutočne, počas môjho pobytu v Indii som si všimol, že tým ľuďom nikdy nechýbal úsmev na tvári. Asi tak po roku pobytu v Indii, som ochorel; vážil som asi tak 39 kg. Moja situácia sa zhoršovala. Mal som vysokú horúčku, a sestričky má liečili zastaralými metódami; jedinými čo mali k dispozícii. Matka Tereza sa obávala o mňa, a napokon rozhodla, že sa musím vrátiť do Talianska. Ona sama na doprevádzala. Nikto sa nemal dozvedieť o jej príchode do Ríma. Dala mi veľmi vzácny dar; jej krížik; musel som jej sľúbiť, že sa budem o seba starať. Z Kalkaty ma Matka Tereza odviedla do Bombaya s tým, že som mal zostať jeden deň v mužskej komunite jej rádu. Tam nikto nerozprával po taliansky. Bol som tak vystrašený z myšlienky na to, že by ma tam MatkaTereza mohla zabudnúť (popri jej povinnostiach sa to mohlo stať), že, aj ľudia čo boli v dome si to všimli a upokojovali ma. V izbe na stene bol obraz Panny Márie; a tak som strávil celú noc v modlitbe o to, aby na mňa Matka Tereza nezabudla. A skutočne, bolo pre mňa obrovskou radosťou, keď som ju na druhý deň uvidel. Počas letu som ešte mal horúčku a ona mala prikrývkou, ktorou sa prikrývala. Rukou sa mi dotkla čela, že či ešte mám horúčku, a prikryla ma svojou dekou; dodnes tú deku žiarlivo uchovávam. Bol to dlhý, nezabudnuteľný let. Napriek mojej horúčke, bolo pre mňa veľkou milosťou, môcť cestovať s Matkou Terezou. Pre mňa bola láskavou a starostlivou matkou. Keď sme prišli na letisko, Matka Tereza si všimla, že nás čakalo veľa ľudí. Na otázku prečo je ich tak veľa, som jej odpovedal: “ Matka, to je iba časť mojej rodiny.“ A tak, chcela osobne spoznať moju matku. Objala ju a požehnala za dar početnej rodiny. Dala každému z nás Zázračnú Medajlu, požehnala nás  a odišla.
Vrátil som sa do domu mojej matky, aby som sa uzdravil. Akonáhle som bol v poriadku, vrátil som sa do komunity v Acilia. Moja rodina bola z to sklamaná. Mysleli si, že som sa vrátil domov natrvalo. V komunite som žil ako predtým. Akoby som vôbec nebol odcestoval. Prešiel čas, a v Kalkate dokončili dom, v ktorom sme mali bývať. Prišiel mi list od nášho misionára, ktorý medzitým  zostal v Kalkate, aby sme sa so sestrou Elvírou a s chlapcami vydali na cestu. Takto so mnou prišiel aj môj kamarát Franco de Santis. Tentokrát cesta bola pre mňa radostnejšia a pokojnejšia. Vedel som čo ma čaká a nebol som sám. Bol so mnou môj kamarát, sestra Elvíra, chlapci z komunity, Mirka, sestra vizionárky z Medzjugorja Márie Pavlovic. Po príchode do Kalkaty tam bolo živo, lebo Matka Tereza a sestra Elvíra hľadali dom, vhodný pre komunitu sestry Elvíry v Kalkate. Teraz si nepamätám presne dátumy. Presne si však pamätám okamih, ktorý navždy poznamenal môj život. V decembri 1990, ja niektorí chlapci, mali sme zložit sľuby v komunite “ Fratelli della Parola“ ( Bratia Slova). Mal som obavy, lebo som nevedel, že či mám skutočne povolanie, alebo sa jedná iba o radosť z tej chvíle. Bol som presvedčený o tom, že som chcel milovať Boha nadovšetko; uvedomoval som si, že som Mu mal povedať moje "ÁNO" ; nebol som však pripravený na ten krok. Necítil som sa hodný, a tak som sa s tým zveril kňazovi. On mi poradil porozprávať sa o tom s Matkou Terezou. A tak som aj urobil. S tažkosťami, lebo som neovládal anglický jazyk, som vysvetlil Matke o čo sa jedná. Ona s veľkou láskou a jednoduchosťou mi povedala: “ Netráp sa. Znamená to, že si ešte nenašiel konár, na ktorý si sadnúť. Keď ho nájdeš, tak sa usadíš. Teraz sa zasvätíš iba na dobu pokiaľ budeš tu s nami v Kalkate.“ A tak sa aj stalo. O niekoľko dní neskôr, po zasvätení mojich bratov, aj ja som zložil sľuby. Bolo to 25. Decembra 1990. Obrad zasvätenia bol celý iba pre mňa, a ešte pre jedného chlapca. Aký pocit! Nezabudnuteľná chvíľa! Len čo sme vstúpili do kaplnky materského domu, bolo tam pre mna veľké znamenie. Našiel som tam veľkú hviezdu, v ktorej bola Panna Mária. Rovnakú, ako je v Oliveto Citra. To bolo pre mňa veľkým potvrdením. Dnes žiarlivo s veľkou radosťou uchovávam videozáznam z tejto veľkej skúsenosti. Videozáznam, ktorý dovolila osobne natočiť Matka Tereza. Po zasvätení som pokračoval v mojom živote v Kalkate; v blízkom kontakte s Matkou Terezou; pracoval som v jej domoch a prinášal som pomoc bratom, ktorí to najviac potrebujú.

Z taliančiny do slovenčiny preložil D. R.

https://www.incamminoconmaria.it/2018/12/08/moja-skusenost-v-kalkate-s-matkou-terezou/?lang=sk