Čím bude pre mňa tento tábor výnimočným? Určite tým, či som tu po prvý krát zažila Boží dotyk, po ktorom som už strašne dlho túžila a zároveň sa ho aj trochu bála. A teraz? Už sa toľko nebojím, naopak, teraz túžim po stálej prítomnosti Božej.

Keď sa ma Pán dotkol, bola som veľmi šťastná a stále sa mi chcelo smiať, hoci moje vnútro azda plakalo. Po tomto všetkom som sa cítila posilnená na duši i na tele, cítila som ohromnú radosť a lásku voči všetkým vôkol mňa. Zvláštne je tiež to, že predtým som bola strašne unavená a najradšej by som si hneď ľahla spať. No potom zo mňa opadla akákoľvek únava a do srdca mi prenikol pokoj a šťastie.

Šťastie! Koľko som sa len narozmýšľala, čo to vlastne je pravé šťastie. Význam tohto slova býval v minulosti často zahalený neviditeľným, no hustým závojom. Vždy sa mi zdalo, že šťastie odo mňa bočí. Aká som len pyšná a sebecká!  Dnes viem, že šťastní sme vtedy,  keď milujeme druhých,  pomáhame im,  zaujímame sa o nich a prijímame ich aj s chybami. Aký šťastný musí byť človek, ktorý verí  v Božie milosrdenstvo a odpustenie a ktorý vždy počúva hlas svojho srdca. Lebo práve v najtajnejšom, najskrytejšom kúte nášho srdca sídli tá ohromná Láska, ktorá ma meno Boh.                                                                                                                                                               K, 18 rokov