Videla som vlastný hrob

Je toho toľko o čom by sa dalo písať... Občas nám Boh vloží na srdce balvan bolestí... Bolesť však nie je jeho posledným slovom.... dokonca ani smrť.... To si len vyhradil právo napísať niektoré stránky našej knihy života tajne... Nechajúc nás v tme, pri bez-duchom tele, na cintoríne...

Snáď raz vysvetlí, prečo zatvoril „knihu života“ mladíkovi, čo chcel žiť.

Prečo si vzal dieťa, ktoré milovalo svojich rodičov.

Prečo nedovolil mame, aby počula plač novorodeniatka...

Prečo musí zomrieť ocko troch detí....

Prečo...

Nepoznám odpoveď, ani na jedno „Prečo“

a z času na čas mlčím pri slovách „Boh je dobrý a má ťa rád.“

Zvlášť vtedy, keď pozerám do očí dieťaťa, ktoré úpenlivo žiada odpoveď na otázku: „Kedy sa ocko vráti z nemocnice....“

A druhé dodáva: „Vráti sa. Ježiško chce, aby deti mali ocka aj mamu. Modlili sme sa...“

Lenže, čo keď to ten „Ježiško“ urobil inak...?

A ľudské slovo sa stalo slabou náplasťou na bolesť v srdci...?

„Veriacim letcom“ stačia slová:

„A čo pre neho chcete? Veď je v nebi! A to je to najdôležitejšie....“

Menej veriaci stačí iné:

„Ich matka sa z toho pozbiera, nájde si iného. Deti budú mať nového ocka...

Neviem, či tu majú slová miesto....

Aj tichý súcit a objatie sú iba slabou náplasťou na prázdno a sklamanie...

Lenže Boh nevysvetľuje.

Boh koná...

A koná bez ohľadu na to, či sa na neho hneváme, alebo nie....

Či ho milujeme, alebo ho nenávidíme...

Je tu... a urobí všetko preto, aby nám prehovoril do života....

Minulý piatok na mňa priamo „zahučal.“

Vošla som do triedy so zapálenou sviečkou. Malí prváci si šli oči vyočiť...

Spomenuli si na vianočný stromček, narodeninovú tortu a potom aj na cintorín...

Každý z nich tam už bol, aby sa modlil, zapálil svetielko, či priniesol kvety...

„Ja tam chodím za dedkom,“ hlásil sa Mišo

„Ja zasa za babkou, lebo sme ju tam pochovali, keď zomrela,“ vysvetľovala Denisa

„A ja tam chodím za malou sestričkou, lebo ju mám rada,“ doplnila Martinka.

„A viete prečo tam chodíme zapaľovať svetielka?“ hodila som do prváckeho pléna otázku.

„Aby sa mŕtvoly nebáli?“ spýtal sa neisto Šimon.

„Nie.“

„Keď sa modlíme, tak prosíme Pána Ježiša, aby dal babičke, dedkovi do srdca svetlo a aby mohli s ním bývať v nebi,“ povedala som s úsmevom.

Ešte chvíľu sme sa rozprávali. Deti hovorili zážitky z pohrebov ale aj z cintorínskych návštev....

Potom dostali bojovú úlohu:

„Každý nakreslí hrob. A pekne ho vyzdobí... A ak budete chcieť, tak veľkými tlačenými písmenami si napíšeme aj modlitbu.“

Detské hlavy sa okamžite zaborili do zošitov.

Zdobia hroby, kreslia sviečky. Pýtajú sa, ako sa píše „Babka“, „dedko“ a ďalšie mená...., aby ich mohli napísať.

Prechádzam sa pomedzi lavice a obdivujem ich tvorivosť.

V tom sa ma dotkne malá rúčka: „Pozri, ja to už mám,“ hlási Matej. Má trocha tmavšiu pleť ako ostatní.

Po chrbte mi prebehol mráz. Na obrázku vidím hrob a na hrobe napísané moje meno.

„Prečo si nakreslil môj hrob?“ pýtam sa vážne.

„Lebo ťa mám rád. A nechcem čakať na to kým zomrieš. Ja sa za teba začnem modliť už teraz. Nie až potom, keď ťa zakopú do zeme.“

Priznávam odľahlo mi....

A teším sa, že mám „svoj vlastný hrob...“ a ešte stále mi znejú v ušiach Matejove slová: „Nechcem čakať kým zomrieš, aby som sa za teba začal modliť...“

A tak sa modlím

z hĺbky srdca

za tých, za ktorých som sa nemodlila, kým žili...

a teraz sú už tam na druhej strane....

ale aj za teba, za seba, za ľudí, ktorým zomrel niekto veľmi blízky a ostatní „spolu súcitiaci“ ho chceli oklamať prázdnymi slovami...

Prosím, aby sme boli ľudskí a potom aj Boží....

A odprosujem...

za čas, ktorý mal byť plný ale ostal prázdny...

...za slová nepokoja, ktoré mali byť naplnené pokojom...

... za chladné objatia, ktoré mala vystriedať láska....

Prichádzajú dni, keď sa budeme pozerať na cudzie hroby...

A možno prichádza aj čas, aby sme sa zamysleli nad tým svojim...