Občas ho zahliadnem. Žije tu už pekných pár rokov. Ale teraz je viditeľný akosi viac. Možno kvôli jeho brade, ktorá zo dňa na deň priberá na objeme. A nedajú sa v nej nevidieť ľahko pristávajúce vločky snehu. Je to muž, ktorý počas posledných mesiacov vzal na seba na status človeka s domom ale bez domova.

„Veď mu hovorím,“ vysvetľuje mi teta v širokých sukniach. „Jano, spamätaj sa! Koľkým odíde žena za iným! A deti! Nuž nemôžeš od nich chcieť, aby sa ti vrátili z ďalekého sveta, keď už tam žijú.“

Obe sa pozeráme na neďalekú lavičku. Okupuje ju bradatý muž.

Sneží. A snehové vločky sa nemilosrdne dotýkajú jeho tmavého kabátu, brady i čiapky s bombrlcom.

„Poďme za ním,“ napadne mi a vykročím...

„Dobrý deň ujo,“ vydám so seba s najväčšou odvahou na akú sa zmôžem. Pozrie sa na mňa. „Choďte do.....“ vyhlási a rozkašle sa.

„Ale Jano,“ chlácholí ho teta. „ spamätaj sa. Nebuď takýto na všetkých okolo. Či sa to patrí?“

Niečo sa pod tmavým kabátom pomrvilo a vzpriamilo.

Vstal.

Bol to statný chlap s pohŕdavým pohľadom. 

„Sprostosť!“ zamrmlal a začal sa sťahovať z našej blízkosti.

„Ale Jano, veď neutekaj,“ nedala sa teta a vyštartovala za ním.

„Mariena, hovorím ti. Daj mi pokoj, lebo hentej tam, niečo poviem, čo si za ten svoj širák nedá.“ Vyhrážal sa.

No Mariena, teta typu „dedinský rozhlas,“ sa zastrašiť nedala a pokúsila sa o zlepšenie môjho kreditu.

„Ale Jano, ona ti nechce zle...“ vysvetľovala.

„Drž hubu!“ ocapil sa na ňu pán s bradou.

Zabralo to. Zabrzdila a na pár sekúnd ostala pozerať s otvorenými ústami.

„Viete, on takýto nebol. Bol to slušný kresťan,“ spustila smerom ku mne, keď sa spamätala. Aj do kostola chodil, aj na fare pomáhal...aj sa ruženec v predu modlil.... Ale...,“ mykla ramenami.

„Ty sa do mňa nestaraj,“ zakričal pán z vedľajšej lavičky. „Ja som s kostolom skončil. Dal som tej cirkvi aj Bohu všetko, a čo sa mi za to stalo? Žena ušla. Decká, ktoré som vodil do kostola a učil som ich desatoro si na mňa ani nespomenú. Ba keď im napíšem, ako mi je ťažko, tak odpíšu: „No tato, taký je život. A na to si mal myslieť, že mama je o 10 rokov mladšia.“ Dal som tomu pánbožkovi všetko, a on sa za to na mňa.....“

„Nerúhaj sa,“ zapchávala sa teta Mariena uši. „Ešte ho budeš potrebovať. Aj farárov, nie iba jeho.“

Jano sa dostáva do vývrtky. „Héj, farárov? Poviem ti moja, kým som im pomáhal, kosil trávu na fare alebo odmetal sneh, každý mal pre mňa pekné slovo, aj štamprlík sa ušiel.. No teraz prejdú okolo, akoby ma ani nepoznali. A nikto sa neopýta, ako sa mám? Nikto! A ja som im dal všetko.“

Teta Mariena však neskončila. Pustila sa do chlácholenia: „No vieš, nemôžu sa starať iba o teba. Treba aj o kostol... aj o nového pápeža... a musia sa starať aj o seba, no aby nedostali chrípku.... a majú toľko roboty...“

„Netrep,“ zahriakol ju Jano. „A vypadni. Za chvíľu bude obed a ten tvoj zasa bude v krčme vyprávať, že ste mali doma prázdne hrnce.“

Tak toto bol presný zásah. Urážka hrubého zrna. Teta Mariena sa začervenala. „No vidíte, aký je? Kým mu Pánbožko nedá nejakým kladivom po hlave, nespamätá sa.“

Slušne sa pozdravila a zmizla.

„A vy tu čo stojíte a obzeráte si ma?“ Zagáni na mňa. „Practe sa. Už nič od tej vašej cirkvi nechcem...!“

Tiež som poslúchla a hneď som sa odpratala, ale iba z jeho blízkosti.

Toho chlapa si akosi stále nosím v srdci... napadlo mi, že sa podobal vdove z evanjelia. Rovnako ako ona, dal do pokladnice všetko... vernosť v manželstve, výchovu detí, pomoc na fare.... život... a hovoril si: „Ak ja budem verný, budú aj ostatní..., Ak ja budem pomáhať, raz pomôžu aj mne... , Ak....“

No nič z toho sa nestalo....

Rozdiel medzi ním a vdovou je iba jeden. Kým ona nečakala nič a dala všetko....

On dal všetko a čakal....

No nedočkal sa....

A možno sa ani nedočká...

Pretože to pravé tajomstvo je NAD ľuďmi... nad hádkami v cirkvi... nad životom kňazov....

to pravé tajomstvo je žité medzi dušou a Bohom.

Možno tohto človeka už nikdy nikto neuvidí v kostole, a možno sa nájde ešte veľa „Marien“, ktoré nad ním mávnu rukou a pohoršia sa nad minimálnymi výsledkami morálneho kázania. Možno...

Ale Boh tohto „Jana“ nikdy neprestane milovať...

aj teraz sa túži dotknúť jeho zraneného srdca. A vysvetliť  mu, že ak nechce byť pohoršený a sklamaný – má pokojne dávať ďalej, len nech za to neočakáva pomoc od ľudí....

Boh má svoje páky, a tie nie sú závislé na našich predstavách....