Pomaly stúpame hore. Jesenná príroda vyložila svoje karty. Listy na stromoch začínajú hrať všetkými farbami a moja štvorročná spoločníčka, zvyknutá na túry, statočne kráča po chodníku.
„Prečo chodia ľudia do hory?“ vyvalí na mňa otázku.
„Aby si odpočinuli.“
„Ja radšej odpočívam pri telke,“ vrtí strapatou hlavou. „Už teraz som unavená z kráčania...“
„Uvidíš, že keď prídeme hore, tvoja únava sa stratí.“ V duchu sa smejem a rýchlo nájdem palicu- zázračnicu....
Chvíľa ticha....
Sledujeme stromy, padajúce listy i lúče slnka.
„Aj stromy majú deti, že?“ vykríkne Katka, no nečaká na odpoveď. „Volajú sa listy. Len neviem, prečo ich dávajú od seba preč? Prečo im dovolia, aby padli na zem a zablatili sa?“
„Možno preto, aby ich ukázali ľuďom. Aby sme aj my vedeli, aké sú krásne farebné...“
Mávne rukou, „To nemusia robiť. Mne dal Pán Boh krk, aby som sa mohla pozerať aj hore.“
Nasledujúca „zastávka“ : stará drevená lavica, z jednej strany opretá o kmeň
„Aj kmene sú užitočné,“ konštatuje Katka.
„Áno, slúžia aj ako drevo do kozuba...“ Pridávam sa...
„Ale nie, bývajú v nich indiáni. Maťka to čítala v takej veľkej knihe. Oni žijú tam, kde je veľa stromov a bývajú v kmeňoch. Asi preto, aby na nich nepršalo.“
Vzdávam sa vysvetľovania.... (nie je indiánsky kmeň ako ten slovenský v lese)
Síl nám ubúda, ale blížime sa k cieľu.
Ešte jedna lavička a potom je to už iba kúsok...
Statočne rátame kríže namaľované na stromoch...
Sme na mieste. Katka stojí v nemom úžase....
Kríž... tráva... výhľad.... skaly.... jednoducho „môj“ kameňolom.
Aj ja mlčím...
Tu slová strácajú zmysel...
„Som odpočinutá,“ vyhlási a pozrie sa na mňa.... „Tu chodí oddychovať Boh, keď ho bolia uši?“
„Prečo?“
„No keď mu toho toľko ľudia hovoria. Babka mu aj sto krát povie: „Zdravas Mária....“ Musí si ísť od nej niekde oddýchnuť.“
Neodpovedám. Je to nemožné. Iba myknem ramenami.
Myslím, že je to skôr naopak.
Boh tu „maká“.
Dáva audiencie tým, ktorí na neho zabudli.
Otvára oči tým, ktorí sa nechali presvedčiť, že je „iný“ ako v skutočnosti je...
Berie na svoje plecia bolesti pútnikov, ktorí prichádzajú, aby si tu oddýchli...
A zabáva sa na deťoch, ktoré sem prichádzajú....
Zastaneme pri zábradlí. Pred nami sa rozprestiera výhľad na Považie.
„Tak už viem, prečo Boh vidí celý svet. On si ho zmenší,“ komentuje víťazoslávne Katka.
„Ale nie. Tak isto by si to videla, keby si napríklad lietala na lietadle,“ usmievam sa.
„A myslíš že Boh má lietadlo? Že chce znečisťovať životné prostredie? To sa nemá robiť. Maťka mi to povedala, učila sa to v škole.“
„Boh nemá lietadlo. To som povedala iba „akože.“
„Ja viem, že nemá. On má toto zábradlie. A tento kríž... A tieto kamene, a túto trávu...“ Trvá na svojom....
O chvíľu si Katka našla svoje miesto v tráve, pozerajúc sa na oblaky....
Slnko o nás opieralo svoje lúče.
Pridala som sa k nej...
„Vidíš, som ti hovorila. Tu Boh chodí oddychovať, ešte nás aj hladká po líčku.... Ale buď ticho. Nevyrušuj ho. Iste ho už nebaví počúvať, keď ľudia stále niečo od neho chcú...“
Poslúchla som.
Nechala som sa obdarúvať.
A v duchu som ďakovala
...za miesto, kde si „Boh“ chodí oddýchnuť od „ľudí“.
... za čas načúvania...
... za čas prítomnosti....
... za pootvorené oči, ktoré vidia ako deti....
... za ľudí, ktorí sa postarali, aby toto miesto vôbec bolo.
O chvíľu sme putovali pod prístrešok....
Rozpršalo sa....
No Katka nemala problém:
„Boh polieva, aby tu mal stále zelenú trávu. To ľudia od neho obkukali krhlu...“
A potom to prišlo.....
Dúha.... plná farieb....
Katka ani nedýchala....
„Tak toto zasa od Boha obkukám ja. A keď prídem domov, tak to nakreslím,“ vyhlásila, keď sa farby strácali v diaľke...
Dnes ma tento „Boží drobec“ naučil,
že nemám „obkukávať“ život od ľudí,
ale priamo od TOHO, čo chodí oddychovať na kríž....
Skúsiš to aj ty?
PS. Pred Katkou sa nepriznám, že idem obkukávať život od Boha... Veď možno by jej napadla iná otázka: „Ozaj, a od koho toto všetko obkukal Boh?“