Kde sa hľadajú dary? Všade. Dokonca aj v kúpeľni. Neveríte? Nuž skúsim vás o tom presvedčiť. Pre mňa osobne sú najväčším darom ľudia a stretnutia s nimi. Nezáleží na tom, či sú to deti, alebo dospeláci. Stačí mi, že sú... a že si Boh cez ne píše príbehy, ktoré môj život obdarúvajú novým svetlom, nádejou, no občas aj tmou a smútkom.

Poznám však dve „radostné bytosti“, ku ktorým občas zájdem a oni mi za to porozprávajú čo sa im podarilo a čo nie...

Sú už dôchodcovia a v tomto mojom príbehu o daroch ich budeme volať teta Alžbeta a ujo Tomáš.

Každé ráno vstávajú z postele naraz. Ešte v pyžamách obaja naraz namieria do kúpeľne a svoje rozospaté oči zaboria do zrkadla, v ktorom z času na čas vidia aj mimozemšťanov (až keď sa prebudia, zistia, že to boli ich pravé, bezmakeupové tváre.)

„Ach, tie moje vlasy. Veď vyzerajú ako slama,“ vyhlási teta Alžbeta a ujo si pomyslí, že bez podobného vyhlásenia by svoju žienku ani nespoznal.

 „Ale čo. Veď to máš dobré. A aj keby nie, tak ťa ľúbim,“ prihodí a objíme ju.

Teta odhodí jeho ruky zo svojich ramien a zahundre niečo ako: „Nepreháňaj. Už sme na to starí.“ A potom vykročí po protézu....

Kým ujo v kuchyni pripraví kávu, teta Alžbeta musí zabsolvovať aspoň jeden telefonát. V ten deň, ktorý mi opisovali, a tvrdili o ňom, že zaň ďakovali, volala svojej dcére.

„Predstav si,“ referovala jej. „Mám to ako slamu. Je to hrozné. Ja viem, iste by tomu pomohol kaderník, mala by som tam zájsť.“

Ujo, večný pohoďák, presne vedel čo bude nasledovať a aby sa vyhol akejkoľvek komunikácii o peniazoch, položil na stôl 20 Éčiek.

„Si zlatý,“ usmiala sa Alžbeta a pustila sa do raňajok. „Tak ja už pôjdem,“ hovorila s plnými ústami. „Oddýchni si. Neumývaj riad. Nemusíš nič robiť. Obed máme v chladničke. Ale ja sa iste stihnem vrátiť,“ oznamovala, keď vychádzala z bytu.

Ujo naozaj nič nerobil. Riad odložil do dresu a sadol si do svojho kresla. Čakali ho jeho milované krížovky... Dôchodok si užíva plnými dúškami. „Som zvedavý, či bude spokojná, keď sa vráti,“ preletelo mu mysľou.

Pozná svoju žienku a tvrdí, že ešte ani jeden kaderník, či kaderníčka ju neupravili tak, ako si to predstavuje ona... S humorom dodáva, že sa ešte ani taký nenarodil. Nezmýlil sa.

Niekoľko minút pred obedom otvorila teta Alžbeta dvere na byte a s hrôzou v hlase zapišťala: „Ani sa na mňa nepozeraj. Ten môj kaderník to úplne zbabral,“ hlásila a od rozrušenia sa zabudla aj pozdraviť.

„Snáď to nebude až také zlé.“ Ozvalo sa z obývačky.

„Si chlap. Ničomu nerozumieš,“ zahriakla ho a v topánkach zmizla v kúpeľni. Odkiaľ bolo počuť tečúcu vodu zo sprchy.

„Ach Bože, čo by som robil bez tejto mojej frfľošky,“ mávol rukou ujo a vybral sa na výskum do kúpeľne. Pred chvíľou kaderníkom upravené vlasy sa sušili v turbane.

„Ozaj, volali Kiškovci, dnes chcú prísť,“ oznamil akoby sa nič nedialo. Sú to ich spoloční priatelia. Adela a Dano.

„A ako sú na tom?“                 

„Myslím, že dobre.“ Slovo „dobre“ je v ich prípade veľmi relatívne. Obaja totiž bojujú s rakovinou. Zoznámili sa na onkológii a odvtedy, nielen že uzatvorili manželstvo, ale podporujú sa a nesú si navzájom bremená.

Jednoducho povedané: Snažia sa naplniť Kristov zákon.

„Poď naobedujeme sa a niečo im pripravím,“ vyhlásila spokojne gazdinka a zamierila do kuchyne.

Kým ujo po obede odpočíval, ona pripravila koláč a chlebíky.

Asi o štvrtej konečne prišli. Zvítali sa a venovali si vzájomné objatia.

„Alžbeta vyzeráš skvelo,“ úprimne sa tešila Adela.

„Ale prosím ťa. Taká som  nahnevaná. Za toto hniezdo na hlave, môže môj kaderník,“ bránila sa teta a rukami si prechádzala po práve vyschnutých vlasoch.

„Nie. Naozaj ti to pristane,“ dodal Dano.

 „Dúfam, že môžeme byť u vás ako doma,“ spýtala sa nesmelo Adela.

„Jasné moja, že môžete,“ objal ju ujo Tomáš a nechtiac sa dotkol jej vlasov. Spadli na zem. Bola to obyčajná parochňa.

Moment tichého prekvapenia. Do tváre uja Tomáša sa nasťahoval rumenec. „Prepáč, nechcel som. Nevedel som,“ ospravedlňoval sa...

 „Nič sa nestalo,“ usmiala  sa Adela a zdvihla parochňu zo zeme. „ To je súčasť chemoterapie. A ak dovolíte, tak by som si tieto umelé vlasy, nechala položené na skrinke.“

Dovolili.

Prežili spolu skvelý večer. A nielen to....

Ale tetu Alžbetu naučili vďačnosti za vlasy – aj za tie, ktoré vyzerajú ako slama, hniezdo, či za také, s ktorými sa pohral kaderník a dal ich do iného tvaru, než aký si predstavovala teta.

Nuž za jeden deň títo moji známi objavili celú hŕbu darov...

Darov, ktoré tu síce boli, ale boli skryté ich očiam...

No dnes svietia....

A verím, že ich život robia iste krajším....

Ten prvý našli v spálni – obaja na povel budíka vstali a mohli si zaželať krásne a požehnané ráno.

Apropó, ak chceme niekomu dať z rána dar... poprajme mu Božie požehnanie, lebo ono je najväčším darom pre život detí tejto zeme.....

Druhý dar ich čakal v kúpeľni. Práve tu sa obaja pozreli do zrkadla a videli sa... Nuž nie každý môže vidieť....

Apropó,  vyprosujme si milosť, aby sme videli dobro a krásu v sebe, veď sme boli stvorení na Boží obraz a aby sme ju videli aj v iných – možno práve v tých, ktorí nám poctivo brnkajú na nervy...

Tretí dar sa skryl na hlavu. A tvoril hlavnú tému dňa : Vlasy... Ešte ráno boli prekážkou, bleskozvodom nespokojnosti, lebo kaderník všetko zbabral... kým večer sa stali požehnaním.

Niekedy Boh použije pri našej výchove naozaj zvláštne páky. Vie čo na nás účinkuje... A pozná nás... veď ako hovorí Božie Slovo: „Nebojte sa, vy máte všetky vlasy na hlave spočítané.“

Štvrtý dar sú deti... a aj rodičia.... A každý z nás môže prežívať všetko naraz... Sme deťmi nebeského Otca – a tak mu môžeme telefonovať kedy chceme, a okrem toho, nosíme v sebe dar duchovného otcovstva a materstva, ktorý máme objavovať a tešiť sa z neho.... Lebo v nás prebýva Boh.

Piaty dar máme za zubami – je to jazyk (nie anglický, či francúzsky, ani susedov, či susedin, ale ten môj vlastný). Môžeme ním žehnať, ale aj nadávať.... či ho používať na ospravedlnenie... Niekedy ho nechať len tak a mlčať, veď sa hovorí, že občas je mlčať zlato a hovoriť striebro.

Šiesty dar je štedrosť. Snaha rozdeliť sa. Pripraviť pohostenie. Nie každý to môže. Niekto preto, že  nemá dostatok potravín, ďalší preto, že nemá chuť a odvahu rozdeliť sa a ďalší preto, lebo mu chýbajú sily.

Piaty dar je štedrosť...

Siedmy dar, ktorý si veľmi vážim a je vzácny, sa volá priateľstvo. Ono posúva každého, kto je ochotný a pripravený ho budovať, stavať. Je dôležité pri nesení si bremien a otvára dvere do srdca človeka. V ňom môžeme odkryť svoje vnútro... a vieme, že nebudeme súdení, ale napriek našim bolestiam a slabostiam milovaní a rešpektovaní.

Dar číslo osem je „darom otvorených uší“ alebo ako sa to vraví: Je to umenie počúvať

Príbehy druhých nás posúvajú vpred. Pomáhajú nám rozlišovať medzi dobrom a zlom a napĺňajú náš život radosťou, alebo smútkom... Kto počúva, veľa sa dozvie... A je iba na ňom, aby to „počuté“ pretavil do života.

Dar číslo deväť sa volá „prekvapenie“. Môže byť milé, ale aj „nemej milé“ ako napríklad to s parochňou. No vždy smeruje k novému objavu – k vďačnosti, k súcitu, k zmene smeru... to všetko je pre život veľmi dôležité

Desiaty dar sa volá : Odvaha. Odvaha priznať si chybu, či podeliť sa so svojim nie vždy vydareným životom... s inými.... Odvaha ísť so svojou kožou na trh, ako sa vraví... Je to odvaha riskovať, že budeme ohováraní, osočovaní... alebo že sa o nás bude písať (rovnako ako ja teraz píšem o tete Alžbete a ujovi Tomášovi)

A to posledné o čom chcem písať je, že existuje akesi DAROVACIE DOMINO

Ak niekomu niečo darujeme a v jeho srdci to vyvolá radosť z daru, objaví sa v ňom aj túžba „Darovať ďalej.“ A tak sa stávame darmi – darcami  i obdarovanými....

Už mi veríte? Že dary sa dajú objaviť aj v kúpeľni?