Už sa to blíži. Detské otázky. A kto je v hrobe? A prečo? A na čo? Čo s tým? Možno skôr, ako sa vyberieme na cintorín, by sme si mohli prečítať tento príbeh.

Denise a Janovi sa nechcelo vstávať. Bol piatok a oni museli ísť do školy.

Aj ich mamina mala voľno. „Vstávajte,“ otvorila dvere na detskej izbe. „Pôjdem vás dnes vyprevadiť,“ usmiala sa, keď videla ich kyslé tváre.

Netrvalo dlho a všetci traja kráčali po chodníku. Mlčali. Až keď prichádzali k domu, kde bývala teta Adela, ozvala sa Denisa.

„A to sa teta Adela už nikdy nevráti domov?“

„Nie,“ odpovedala smutne mama.

„A nikdy nám už neupečie tie fantastické čokoládové buchty?“

„Nie.“

„A čo jej pes Rony, ostane navždy sám?“ Pýtala sa zmätene.

 „Ty to nechápeš?“ mračil sa jej starší brat.. „Ona je mŕtva. A keď je niekto mŕtvy, tak už sa nikdy domov nevráti.“

Denisa zbledla. Vedela, že teta Adela bola chorá. Spolu s maminou ju často navštevovali. Ale vždy si myslela, že sa uzdraví a vráti sa do práce.

„Ronyho si vezme k sebe ujo Dodo,“ povedala pokojne mama.

„Ale čo teta Adela? Čo bude teraz s ňou?“

Jano prevrátil očami. „Vidno že si ešte malá. Teraz bude pohreb. Dajú ju do drevenej rakvy a pán farár ju pochová do hrobu.“

„A nebude sa v tom hrobe báť?“ spýtala sa Denisa s hrôzou v očiach. Predstavila si, že hrob je tmavý a keby bola ona, na mieste tety Adely, iste by mala strach.

„Nebude!“ povedal vážne Jano a poťukal si prstom po čele.

„Neboj sa,“ pohladila ju mama. „Do hrobu sa dáva iba telo, ktoré bolo choré a zomrelo.“

„A čo ona? Teda ona nezomrela?“

Mama sa usmiala. „Pamätáte sa, čo hovoril pán farár na detskej omši? Vravel, niečo o ľudskej duši. Povedal, že ľudská duša je....,“

„Ja to viem,“ skočil jej do rečí Jano. „Povedal, že je nesmrteľná!“

„Aj ja si to pamätám,“ pritakávala Denisa, „ale čo to má spoločné s pohrebom tety Adely? A keď do hrobu pochovajú iba jej telo, kde potom pochovajú jej dušu?“

„Ty si hrozná! Keď je niečo nesmrteľné, tak sa to nepochováva. Duša nezomiera, ale žije stále. Keď človek zomrie, ostáva tu iba telo. Duša ide k Ježišovi.“

„A tam aj ostane?“ spýtala sa s úľavou Denisa.

„Nie každá. Záleží to od toho, ako žila na zemi. Budeme sa modliť za tetu Adelu, aby mohla ostať pri Ježišovi navždy,“ pohladila ju po vlasoch mama.

Práve prišli pred školu. „A čo sa deje potom, ak niekto nejde do neba?“

„Popoludní ti to vysvetlím,“ usmiala sa mama. Teraz sa už musíte ponáhľať, o chvíľu zvoní. „Prídem po vás skôr a pôjdeme spolu na pohreb.“

Rozlúčili sa.

 

Denisa, celý deň,  na nič iné nemyslela len na tetu Adelu na to, kde je jej duša. Naozaj ju nepochovajú aj s telom? Bolo jej jasné, že telo muselo zomrieť, lebo bolo choré, ale čo duša. Budú mať náboženstvo, tak sa na to spýta pána kaplána.

Len čo vošiel do triedy, pribehla k nemu. „...Sím, ....sím, mám otázku!“ Šermovala mu rukou pred očami.

„Deni, prosím ťa sadni si. Povieš mi ju, keď sa spolu pomodlíme.“

„Ale ja...“, nedala sa.

 „Chvíľu vydržíš, či?“ pozrel sa na ňu prísne. Vzdala to a odpochodovala na miesto.

„Dnes sa pomodlíme sa duše v očistci. Viete čo je očistec?“

 

Prihlásil sa Fero, ktorý si myslel, že svet je gombička a vždy mal po ruke – ako inak -  nesprávnu odpoveď. „Jasné, že to viem. To je nová čistiareň na konci mesta.“

„To čo hovoríš je trápne,“ zazerali na neho  dievčatá. Nemali ho rady. Občas sa síce na ňom zasmiali, ale inak nebol vôbec zaujímavý. Skôr chcel, aby si ho niekto všimol.

„Ferko, myslím, že tu naozaj nie sú žarty na mieste,“ povedal vážne kňaz.

„A nemôžeme sa smiať, ani keď hovoríme o pohreboch,“ vykríkla Denisa. Aj jej sa Fero cez prestávku posmieval, keď hovorila kamarátkam, ako je jej smutno za tetou Adelou.

„Ozaj, čo si sa to chcela spýtať?“

„Chcela som sa spýtať,“ zopakovala Denisa vážne: „Kam idú duše, keď telá idú do hrobu?“

Pán kaplán sa usmial. Presne o tom, chcel dnes rozprávať a poprosiť všetkých žiakov, aby sa stali bojovníkmi.

„Povieme si to,“ povedal pokojne a nakreslil na tabuľu slnko, kvety, stromy – jednoducho lúku. „Viete kto stvoril prírodu?“

Všetky ruky sa objavili hore. „Boh. Nebeský Otec,“ prekrikovali sa deti.

„Presne tak. A viete čo spravil Adam a Eva?“ Pozrel sa na žiakov a v jeho očiach sa objavil smútok. „Spáchali dedičný hriech,“ zasyčal Fero...

„Áno. Dedičný hriech bol ako toto čierne klbko špagátu. Vytiahol ho z aktovky a pozval si k sebe niekoľkých žiakov. Potom ich ním omotal a prikázal im, aby traja šli do prava, traja do ľava a tí ďalší dopredu. Samozrejme že skončili na jednej kope a Simona nezabudla pišťať, že jej Dávid skoro rozpučil ruku.

Kňaz deťom poďakoval za spoluprácu. A pokračoval vo vysvetľovaní. „Dedičný hriech takto spútal ľudí a keď zomreli, nikto z nich nemohol ísť do neba. Ale nebeský Otec stále premýšľal, čo má urobiť, aby sa tam dostali. A tak poslal na zem Ježiša. Čo viete o Ježišovi?“

 „Uzdravoval, chodil po vode, robil zázraky, zomrel na kríži,“ prekrikovali sa deti.

„Áno, zomrel z lásky, zomrel preto, aby nám roztrhal tieto čierne putá, tento čierny špagát“ ukázal znova na klbo. „ A na tretí deň vstal z hrobu, aby nám otvoril nebo. Odvtedy každý človek, ktorý je pokrstený môže prísť do neba.“

„Naozaj každý?“ spýtala sa Denisa.

„Áno, ale musí mať Ježiša vo svojom srdci. Ale nie všetci tam chcú ísť....,“ povedal kňaz smutne.

„Preto ste hovorili o očistci?“ spýtal sa Igor.

„Mh. Ale nielen preto, preto, aby som vám povedal niečo veľmi dôležité.

 

Deti spozorneli.

 

Pán kaplán vzal do ruky kriedu a začal kresliť na tabuľu tri domy.

Prvý mal rozbité okno, na dverách chýbala kľučka a aj komín bol nakrivo... „Takto vyzerá duša človeka, ktorý si povie, že sa nechce kamarátiť s Ježišom. A že si chce robiť iba to, čo sa mu páči. Jeho srdce sa stáva domom zla..“.  Deti prikývli.

„A toto Boh dovolí?“ vykríkol niekto z triedy.

„Dovolí, pretože nám dal slobodu. Nechce, aby sme boli ako autíčka na ovládanie, chce, aby sme sa sami rozhodovali.“

„A čo ak sa nám podarí spraviť občas niečo zlé?“ spýtala sa Denisa.

„Boh s tým počítal. Pozná nás. A preto nás naučil modliť sa a dal nám aj svätú spoveď. Práve v nej sa stretávame s milosrdným Ježišom. Hovoríme mu aj o tom, čo sa nám nepodarilo. On nám potom hriech odpustí a jediné čo nám ostáva je trest. Ale ten si vieme odčiniť. Je to celkom jednoduché. A pre nás ľudí ľahké.“

Toto je ten náš prostredný dom.“ Práve ho dokreslil. Mal otvorené okno, kde tu popraskanú omietku a na parapetnej doske bol položený zvädnutý kvet.

„Ten je krajší, ako ten, prvý,“ poznamenala Denisa.

„Nakreslím ešte jeden, najkrajší,“ usmial sa pán kaplán a nakreslil domček s peknou strechou, komínom, kvetmi okolo. „Toto je duša, ktorá dovolí Bohu aby sa o ňu staral, ktorá sa modlí a koná dobro.“

„Už tomu rozumiem,“ mudroval zahanbený Fero, ktorý si to chcel nejako vylepšiť, aby sa zabudlo na jeho trapošenie. „Človek sa môže rozhodnúť, aký bude. Teda v akom domčeku bude bývať jeho duša.“

„Presne tak.“

„Ale čo to má spoločné s nami?“ spýtala sa Denisa.

Kňaz zvážnel. „Boh pre každého z nás pripravil jeden zvláštny deň. V ten deň k nám príde a povie. „Chcem vidieť tvoju dušu.“ My na zemi tomu dňu hovoríme, že je to deň smrti, ale keby sme to chceli lepšie povedať, je to deň života, lebo vtedy začíname žiť s Ježišom.“ Deti prikývli.

„Ak vidí, že duša človeka je pekná a čistá ako tento dom, tak jej povie: „Poď do neba, budeš bývať so mnou.“ No ak ju nájde špinavú ako ten prvý dom, ostane iba ticho stáť. Je to duša ktorá sa mu prihovorí: „Nechoď sem, je tu smetisko... Nemôžem ísť k tebe, lebo som špinavá. A sama sa rozhodne pre večnú tmu.“

„A čo sa stane, ak Ježiš uvidí prostredný dom?“ spýtala sa zvedavo Denisa.

„Vtedy sa prihovorí duši a povie: „Viem, že si sa snažila robiť dobro, modlila si sa a viem aj to že nie vždy to bolo ľahké. Odpustil som ti ešte hriechy, ale popraskané steny – tresty ti ešte ostali, aj kvety tu máš zvädnuté, aj podlahu akoby neumytú.“ Vtedy sa duša rozplače a povie: „Ježiš, ale ja nemám silu, aby som to tu všetko dala do poriadku, aby som sa postarala o kvety.“ Ježiš prikývne. „Viem že ty už nič nemôžeš, ale tí, čo ostali na zemi, môžu. Dal som im akoby stavebný materiál a ak ti ho budú posielať, spolu opravíte tvoj dom. Zatiaľ musíš ostať v očistci.“

„Stavebný materiál?“ vykríkol znova Fero. Jeho otec bol stavbár, ale nikdy nepočul, že by pomáhal stavať alebo opravovať domy dušičkám. „Čo to je?“

„To sú naše modlitby za duše v očistci, dobré skutky, alebo naše obety a sväté prijímania, ktoré za ne prinesieme.“

„A potom čo?“

„Každá modlitba je pre dušu veľký dar. Pomôže jej, aby opravila svoj dom... Aby zahladila každý trest za hriech...“

Deti stíchli a premýšľali. Ako je to?

Veď práve teraz sa blížia dni, keď aj oni so svojimi rodičmi budú chodiť na cintoríny.

 

„Ako sa máme modliť, aby sme pomohli dušičkám?“ spýtala sa Denisa. Myslela na tetu Adelu. Čo ak aj ona má ešte „dom v ktorom je popraskaná omietka...“

Už to vie. Bude sa za ňu modliť, bude jej pomáhať, aby sa čoskoro stretla s Ježišom a aby potom ona dávala na ňu pozor z neba.

Čo môžeme pre duše v očistci urobiť my?