Moja babka mala veľké a dlhé pole. Na jar, opierajúc sa o palicu, vyšla naň a svojim „dospelým deťom“ (medzi nimi bol aj môj otec) zahlásila: „Tuto zasadíte zemiaky a na konci zasa fazuľu. Tú kríčkovú, nedomotajte to ako minulý rok. A žito, to zasejeme na pravú stranu...“ Mala som vtedy päť. A nevidela som v tom žiadnu logiku...

Ujedajúc si z koláča, sediac na deke, kým ona na dvore lúskala hrach, som sa ju snažila poučiť.

„Babka, to nebol dobrý nápad. Ak zasadia fazuľu na koniec poľa, vieš koľko sa nachodíš, kým tam prídeš? A budú ťa bolieť nohy... Mala si im povedať, že ju majú zasadiť, hneď za plotom.“

Babka zdvihla ku mne zrak a zvraštila čelo. „Ničomu nerozumieš. Nie je hlina ako hlina.“

Na tento jej výrok som si spomenula na jej pohrebe, keď som v ruke držala hrudku blata, aby som ju hodila do jamy...

A odvtedy si tú hlinu, pôdu, či zem, všímam akosi viac....

Keď nám Ježiš hovoril príbeh o rozsievačovi myslel na naše srdcia....

Na dobrú pôdu v nich...

Na našu túžbu ísť za ním....

Na naše pády a „pohnojené situácie“, ktoré len On vie premeniť na dobro....

Posadil si okolo seba zástup a začal im spytovať svedomie...

Nie ako „pán profesor morálnej teológie,“ ale ako rozprávkar,

ktorý nesúdi, netrestá

iba pozýva...

...pozýva k túžbe, pohnúť sa z miesta....

... k odvahe urobiť vo svojom srdci hlbokú brázdu a rozhodnúť sa pre zmenu....

... k láske, ktorá „pustí do života iných“ aj napriek tomu, že vie, že ju môžu zraniť a zničiť....“

Ježiš hovorí o rozsievačovi, ktorý seje všade

a ktorý seje  DOBRÉ  ZRNO

Má ho dosť pre každý kúsok poľa...

...pre každú ľudskú dušu...

Tvoju i moju....

A rozsieva ho aj napriek tomu, že vie,

... že naše srdcia sú tvrdé...

... alebo že sa „sväto tvária“ iba navonok...

... že za našim odhodlaním „prekopať“ svoje hodnoty a prijímať „pokrm Živého Chleba“ ostanú iba prázdne sľuby....

Nevzdáva sa....

Zamiešala som sa do zástupu. Je nás tam veľa.

V tom sa Ježiš obhliadne okolo seba a dôrazne,

s istou obavou v hlase povie:

„Kto má uši nech počúva.“

Vstane a vydáva sa na cestu.

Jeho apoštoli, najlepší priatelia a učeníci „štartujú s ním...“

Idem aj ja...

Na kraji dediny stojí malý tmavý dom. Vchádzajú doň. Načúvam pod oknom.

 „Rozumeli ste tomu, čo som vám hovoril?“ pýta sa Ježiš.

„Nie,“ priznávajú sa jeden po druhom.

„Pane, prečo hovoríš príbehy? Čo nám chceš povedať? Vysvetli nám to.“ Žiada ho rázne Peter.

Ježiš sa mu pozrie do očí. Vidí jeho zmätok a je mu ho ľúto.

„Upokojte sa.“ Sadá si na zem a ruky si oprie o nízky stôl. „Rozsievač som ja.“

Pozrú sa prekvapene na neho, no on pokračuje: „Prišiel som, aby som daroval vašim srdciam „kompas“, ktorý vás privedie na cestu spásy. A to je moje Slovo.“

„Tak moment,“ ozvalo sa od dverí. Až teraz si všimli, že tam stojí hŕstka mužov v dlhých tunikách.

„Tvoje slovo?“ zasyčal farizej. „Nepotrebujeme ho. Máme predsa slovo Mojžiša. Máme svoj zákon a vieme čo máme robiť. Nepotrebujeme tvoje rozumy.“

Ježišovou tvárou prebehol tieň rozhorčenia.

„Veď práve! Prišiel čas, keď to, čo máte, vám už nemôže stačiť!“

„Ako to myslíš?“ premeral si ho prísnym pohľadom druhý farizej.

„Ste blahoslavení a Boh si vás vyvolil, aby ste spravili krok vpred. Prichádzam, aby som vám dal nové hlboké, ako čerstvá pôda, preorané srdce...

Aby som vám dal novú radosť a novú nádej...

aby som obmyl vaše kamenné srdcia a vložil do vás, túžbu po láske...“ Pri týchto slovách sa Ježiš zachvel...

 „Túžim, aby ste „literu“ vymenili za milosrdenstvo a žili moju zvesť...“

„Mlč!“ vykríkol jeden z farizejov a ruky si položil na uši. „Nepotrebujeme ťa. Aj bez teba sa vieme modliť. Aj postiť. Aj čas na čítanie zákona si nájdeme.... Pohŕdam tebou!“ Prudko sa strhol a odišiel....

V miestnosti bolo napätie, ktoré sa dalo krájať...

Ježiš sa za ním chvíľu mlčky pozeral... „Takýmto sa vezme aj to, o čom si mysleli, že majú...“ Vzdychol si a ostaným farizejom ešte stále postávajúcim vo dverách, venoval smutný pohľad.

„Ako sa opovažuješ takto rozprávať o hlavnom učiteľovi zákona? Čo si myslíš o sebe? Kto si?“ ozvalo sa z dverí. „ My predsa poznáme Boha. Vieme čo od nás chce. A plníme jeho príkazy...“

Ježiš počkal, kým muž v dlhej tunike dohovorí:

„To o vás písal prorok: Budú hľadieť, ale neuvidia.

Budú počúvať, ale nepočujú...

Budem ich volať, aby vymenili plnenie príkazov za zákon lásky, ale opovrhnú mnou.

Ostanú žiť vo svojej pravde a budú tvrdiť, že vidia, hoci ich srdcia ostanú tvrdé a slepé.“

„Je to blázon. Poďme preč!“

Ozvali sa rýchle odchádzajúce kroky.

Cez dvere prenikali posledné lúče svetla. Akoby nádej. Možno práve oni dodali Petrovi odvahu odhaliť svoje srdce:

„Pane, čo odo mňa chceš. Vari aj ja som slepý?“

„Peter,“ usmial sa Ježiš. „Boh  túži striktné dodržiavanie zákona vymeniť za milosrdnú lásku....

Nechce, aby ste ho milovali zo strachu, alebo z povinností...

Túži, aby ste sa pre neho rozhodli...

aby ste šli za ním.... slobodne a dobrovoľne....

Po tejto chvíli, ktorú prežívate, TÚŽILI aj proroci....

ako veľmi chceli vidieť a počuť, čo počujete a vidíte vy...“

Peter sa zhlboka nadýchol.... Chcel mať v tom všetkom jasno a mal pripravenú ďalšiu otázku. No Ján ho predbehol. Naklonil sa k Ježišovi a zašepkal:

„Prosím, Pane, to podobenstvo....“

„Áno, poďme na to...,“ prikývol Ježiš.

„Zrno, ktoré je zasiate na kraji cesty je ako plytké srdce človeka, ktorý chodí do chrámu, modlí sa, ale nepremýšľa o Bohu.

Nehľadá ho...  a vtedy prichádza Zlý a pýta sa ho: „Ty fakt potrebuješ Boha? Prečo sa modlíš, aj tak ťa nepočuje? Ty sa nevieš postarať sám o seba? A pozri sa, keby bol Boh a keby mal ľudí rád, nechal by ich zomierať?...“

„Máš pravdu. Boh nie je!“ vyhlási človek s takýmto plytkým a prestane sa zaujímať o Božie veci.“

Ježišovou tvárou preletel záblesk smútku. Možno myslel na „pozvania na cestu do Božieho kráľovstva“, ktoré nenájdu svojho adresáta... Potom pokračoval:

„... Ale srdce človeka môže byť, aj ako skalnatá zem.

Hovorí Bohu, že ho miluje... Modlí sa...

 No keď príde niečo ťažké, začne ho obviňovať a prestáva Mu dôverovať...

Alebo ostane iba pri modlitbe, kým Boh ho volá k tomu, aby sa pre  niekoho obetoval a pomohol mu.

Je chvíľkový.... a ak má vziať na svoje plecia, čo i len malé utrpenie, odchádza...“

Apoštoli sa pozreli na seba. Jeho slovo sa ich dotýkalo. Neboli dokonalí, občas aj leniví a hašteriví. Hovorí o nich? Budú mať silu ho nasledovať vždy a všade?

Ježiš prerušil ich „spytovanie svedomia.“

„Aké korene má tŕnie?“

„Hlboké, plazivé a nemožno sa ho len tak zbaviť, ak vyrastie na poli,“ ozval sa Jakub.

„Veru, aj keď ho odtneš, aj keď ho vykopeš, je to iba na chvíľu. Ono znova porastie,“ dodal Matúš.

„Máte pravdu,“ prikývol Ježiš. „Nie každé pole, ktoré sa nám na prvý pohľad zdá čisté, je také aj v skutočnosti. Sú ľudia, ktoré majú navonok dokonalé srdce, ale niekde hlboko v nich sa plazí a rastie tŕnistá túžba „mať“ peniaze alebo iný majetok. Jedného dňa vyjde na povrch a oni zabudnú na moje Slovo a odídu. Nie sú ochotní sa deliť s chudobnými, tešiť plačúcich... Sú ochotní vyznávať vieru, ktoré vyhovuje im. Hoci sú často v chráme, ich srdce je ďaleko od mojej lásky.“

V dome vládlo ticho. Každý chcel byť aspoň chvíľu sám so sebou.

„A teraz to najdôležitejšie,“ prerušil ich Ježiš. Upreli na neho oči. „Tou dobrou pôdou je srdce človeka, ktoré počúva moje Slovo... Ide a rozdáva lásku.... a prináša úrodu... Teší iných, chráni ich, žehná im... pomôže tam, kde treba.... Posielam vás, aby ste si chránili srdcia a prinášali úrodu mojej lásky....“

Vstal a každého z nich objal. Bolo to gesto dôvery, odpustenia a odvahy.

Keď si znova sadli, Peter sa ujal slova.

„Ježiš, ale čo bude s tými, ktorí ti neuveria. S tými ktorí už dnes tebou pohŕdajú... hovoria, že ťa nepoznajú...

Jednoducho si z teba robia posmech?“

„Aj ich volám k sebe.... Dávam im šancu.... A ty sa neboj...

... premýšľaj nad mojim slovom...

... dovoľ, aby som ho rozsieval v tvojom srdci

...“preoranom“ modlitbou, láskou, skutkami, milosrdenstvom...

... naplň svoje srdce túžbou, že som pre teba pripravil požehnanie....

... dôveruj mi, keď ťa kríž a bolesť tlačí k zemi...

... a pýtaj sa... ja ti odpoviem.“

Nuž Pane, dávam ti svoje srdce... nezáležiac na tom, či je plytké, tŕnisté, alebo hlboké... Dávam ti ho s udalosťami, ktorými som pohnojila svoj život. Také, aké je... A dovoľujem Ti, aby si v ňom kopal tak hlboko, ako je treba.

Prosím premeň pôdu môjho srdca.... , aby mohlo vďaka tvojej milosti, prinášať úrodu a ticho stáť pri tých, ktorí sa aj dnes bránia tvojej láske.

PS: Ježiš povedal: „Kto má uši, nech počúva...“ Možno majú tieto riadky povedať „niečo“ aj tebe.

PS1: Veď nie je hlina ako hlina...