« Back

Cesta bez kompasu

Cesta bez kompasu

Cesta podľa vlastných plánov. Cesta vlastnej navigácie života. Cesta na miesto, o ktorom sme presvedčení, že je pre nás ako „stvorené.“ Občas zabúdajúc na to, že to môže byť len cesta úteku.

Svitá.

Jonáš sa prechádza po terase. Celú noc nezažmúril ani oko.

Nemohol. Neustále sa prehadzoval na lôžku a hádal sa s Bohom.

Alebo sám so sebou?

Boh totiž mlčal.

 

Už to nebol on – Muž so „správnym“ srdcom.

Niesol si v hrudi niečo iné – akýsi ťažký balvan bez úst, ktoré chcú chváliť Hospodina.

Balvan so stopami neistoty.

Omotaný čiernym súknom smútku a tmou hnevu.

 

„Nie, do Ninive nie!“ Prebleslo mu mysľou

a jeho strach a bolesť mu začali diktovať činy:

 

„Vydám sa na cestu.

Ale opačným smerom.

Boh bude spokojný.

Veď som ho poslúchol.“

 

Rýchle sa otočí a zmizne v izbe.

V tichu rána sa snaží presvedčiť sám seba,

že to tak bude dobré.

 

Hádže niekoľko vecí do šatky.

Zauzlí ju a prehodí ju cez plece.

Ešte jedny sandále.

Veď do Taršišu je dlhá cesta.

 

Ach Taršiš!

Pre každého žida

je to mesto na konci sveta.

Tam nikto nemá nad nikým moc.

 

Áno.

Tam pôjde.

Tam nájde pokoj

a zachráni si život.

Tam  nebude nik,

kto by ho postavil pred náročné rozhodnutia.

Tam...

 

V rýchlosti vychádza na ulicu,

hľadiac do prachu cesty.

 

„Len nech sa mi nik neprihovorí,“

šepká si v duchu.

„Chcem byť sám.“

 

Nemá ani najmenšiu chuť odpovedať na otázku:

„Jonáš, a kam ideš tak skoro ráno?“

 

Nechce vidieť nikoho a nič.

Chce kráčať iba tak, nesúc si balvan vo svojom  vnútri.

 

Ponáhľa sa.

Ani svojmu priateľovi

by nepovedal kam ide.

 

A vlastne.

Priateľov vôbec nepotrebuje.

Iste by mu hovorili do života.

Možno by ho kárali,

nadávali mu,

alebo boli by aj takí,

ktorí by pri ňom stáli,

a čakali kým sa vráti?

 

Takí čo by ho mali radi?

Nesúdili by...

a ticho ho sprevádzali?

 

Niečo ho pichlo.

Bola to bolesť,

že by ich zradil.

Že by ich sklamal,

že by ho videli,

ako zbabelca,

čo sa rozhodol ísť

inou cestou, ako....

 

Pridal do kroku.

Nie, priateľov nie!

Toto musí zvládnuť sám.

Nebude im nič vysvetľovať.

 

Musí zatvoriť za sebou doterajší spôsob života,

opustiť ľudí, ktorých mal rád,

a pripraviť sa na život v Tarišiši,

čo najďalej od Ninive.

 

Pri spomienke na Ninive sa zachveje.

 

Čo ak ho tam Boh nájde?

Čo ak sa mu prihovorí znova?

Čo ak pred ním neujde?

 

Nie.

 To sa iste nestane.

Už dávno vyšiel zo svojho mesta

a Boh ešte stále mlčí....

Ani priatelia nemajú na neho dosah.

 

Dokáže to.

Naučí sa žiť sám a novým spôsobom.

 

Zatne zuby,

a v hlave si usporadúva

 všetky logické dôvody,

prečo to bude tak dobré...

 

A netuší, že Boh

niekedy nechá dušu človeka ujsť

do SAMOTY,

do PRÁZDNA,

aby sa jej potom mocne prihovoril....

 

Nechávam Jonáša /a každého z nás na ceste/ s otázkou:

Kam vlastne dnes vedú moje cesty?

Utekám? Alebo kráčam v smere, ktorý mi ukazuje Boh svojim kompasom?

Dovolím priateľom, aby sa dotkli môjho života? Sú pre mňa darom, aj keď mi je ťažko?

Viem byť priateľom pre ľudí, ktorí to nemajú také „ľahké ako ja“? Viem stáť pri Jonášoch, ktorí sa vybrali do Taršišu?

 

 

Môj Pane, nauč ma neutekať, ale ďakovať ti za tých, ktorých mi posielaš na cestu života. Nauč ma stáť pri tých, ktorých mi posielaš.  A daruj mi aj v tomto pôste odvahu nanovo dôverovať tvojmu kompasu a odhodiť ten môj, menom ľudská istota. Amen.