Vystupujem z auta. Za plotom pobehuje asi štrnásťročný chalan. Je iný ako ostatní. Kričí na ratu a vyskakuje od radosti. „Nemusíte sa ho báť. To je náš Olík,“ usmieva sa staršia pani a otvára bránu.

Olík je dawnik. (Má dawnov syndróm) Rád kreslí a maľuje. Včera mal narodeniny. Tvrdí, že dostal najkrajší dar na svete: skicár výkresov, paletu, štetce a stojan na maľovanie.  

To mu stačí na to, aby bol šťastný. 

„Je to náš dobrý chlapec,“ usmieva sa mama. „Neublíži vám a nebude nás ani vyrušovať. „Je v ňom niečo čisté. Niečo čo by sme nevymenili za nič na svete. Aj keď tomu vôbec nerozumieme.“

Prikývnem. Dawnici sú slniečka. Darčeky z hora pre tento svet.

Ak sa ich dotýkame s láskou, dostávame nebo... A každé stretnutie s nimi nás posúva vpred.

Olík práve doskákal ku nám a zvedavo si ma obzeral.

„Pani, ty si iná. Nepotíš?“

„Potíš,“ smiala som sa.

„Aj ja,“ dodal spokojne a odišiel.

Darmo mu vysvetľovali kto som. Opakovali, ako ma má volať, nepomohlo... Z nejakého dôvodu to mal jasné. Som jednoducho Pani.

Popoludní som sa vybrala na lúku.  Pri chodníku stál Olík so štetcom v ruke a usilovne, držiac jazyk medzi zubami, maľoval. Bol tak zaujatý svojou prácou, že ma nezbadal. Podišla som ďalej a sadla som si do trávy....

Začala som sa rozprávať s Bohom – nebeským Otcom.

Hovorila som mu o svojom otcovi.... o mužoch, ktorých som z času na čas nazvala „duchovnými otcami“ ale i svojich sklamaniach.

„Som unavená nebeský Otče,“ pokračovala som v  nárekoch....

“Keby som tak znova bola ako malé dieťa a mohla sedieť na kolenách svojmu ockovi. Keby som tak nemusela nič riešiť...

Keby som mohla znova zahodiť strach z toho, že čo poviem o sebe, nebude povedané inde... Keby...

Keby som mohla sedieť v tvojom náručí... a nič nerobiť. Iba sedieť.“

Zahľadela som sa do diaľky.... 

Nečakala som odpoveď. Chcela som iba sedieť a byť....

Nechať pretekať svoje pocity mysľou i srdcom.

Chvíľu to šlo. Začínala som vnímať vánok, počuť spev vtákov, ale i blížiace sa kroky.

„Hej pani. Viem, že ťa nemám vyrušovať. Ale musím.“

Bol to Olík. Kľakol si oproti mne. Za chrbtom držal obrázok.

„A čo máš na srdci?“ Spýtala som sa vážne.

„Poznáš Boha?“ Ovalil ma otázkou.

„No, myslím, že trocha áno,“ snažila som sa nejako vymotať z tejto priamo mierenej strely.

„Ja som maľoval lúku. A On mi povedal: Nakresli aj pani. Ona má sedieť na obraze aj so Mnou.“ Pozeral sa mi priamo do očí.

Nemohol vedieť, čo riešim vo svojom vnútri.

„S kým? S tebou?“ spýtala som sa pre istotu...

„Nie s Bohom, s nebeským Tatkom. Lúka je jeho. On tu dal kvety aj mravcov. Keď sedíš na hline, to je ako keď sedíš na kolenách. Na,“ podal mi obrázok. Niekoľko farebných kvetov a medzi nimi sivo čierna opacha (akože ja).

„Páči sa ti?“ spýtal sa opatrne.

Prikývla som.

Posadil sa vedľa mňa. „Je ti smutno?“ Pohladil ma. „To prejde. Keď sa budeš pozerať na obrázok. Tak už sa nikdy nebudeš môcť postaviť. Musíš ostať sedieť na Bohovej lúke.“

Objala som ho. Dovolil mi to. Aj on objal mňa.... Chvíľu sme spolu pozerali na motýľa. Mal čo robiť, aby od radosti nekričal nad tým, aký je krásny...

Keď sa z diaľky ozval prísny hlas jeho mamy. „Olík, dohodli sme sa predsa, že nebudeš vyrušovať.“

Pristúpila k nám a začala sa ospravedlňovať.

„On nevyrušuje,“ bránila som ho a Olík sa k mojej obrane ochotne pridal.

„Samozrejme že nie. Mama ty tomu nerozumieš. Ja teraz sedím s pani na Bohovej lúke. A ona sedí aj na obrázku.“

Nechápavá tvár mamy ma rozosmiala.

„To je s ním hrozné. Zasa trepe. Nech si o chvíľu v kuchyni,“ otočila sa a odišla....

Olík sklopil „uši“ a vstal. „Pani, ja za to nemôžem. To mi kázal Tatko Boh.“

„Ja viem. Som rada, že si ho poslúchol,“ pohladila som ho po ramene.

„Ty ho počuješ?“ pýtal sa a rozžiarili sa mu oči.

„Áno, teraz som ho počula cez teba,“ priznávala som.

„No vidíš a mama hovorí, že ho nepočuje. Idem ju naučiť, ako si má umývať uši.“

Zamával a slávnostne odpochodoval.

V tej chvíli som nevedela, či mám plakať, alebo sa mám smiať...

Ostala som sama. Na lúke, ktorá je vlastne náručím nebeského Otca....

Je miestom,

.....kde sa nemusím báť....

.... Miestom, ktoré je mocnejšie ako všetky ľudské  či duchovné „otcovstvá“ ...

... miestom, kde mi Otec rozumie aj bez slov....

... miestom, kde mi Boh dáva silu znova kráčať ďalej....

.... miestom, kde dvíha moju ochrnutú ruku k žehnaniu k ľuďom, ktorí mi ubližujú...

... miestom, ktoré rozžiari každú tmu, beznádej, či smútok....

... je miestom, kde sa môže všetko, lebo Otec pozná svoje dieťa a nič ho neprekvapí...

.... je miestom, kde poslal Olíka, ktorý vo svojej jednoduchosti a kráse splnil na sto percent úlohu Božieho posla...

A ja viem, že aj sa mi „pošťastí“ odísť z Božieho náručia, vlastne z neho neodídem....

... Veď na Olíkovom obrázku tam budem sedieť stále.... 

Je čas...

Nezabudnime si sadnúť na lúku – objavíme v nej náruč nebeského Otca....