Domček prikrčený na rohu ulice. Jeho steny podopierajú drevené trámy. Vládne v ňom minulosť miešajúca farby súčasnosti. Chodba s ešte kamennou dlažbou. Zdá sa, že kedysi bolo na nej položené linoleum, ale aj po ňom ostali iba stopy na pamiatku... Môj starký tomu hovoril „gánok.“ V pravo zízajú ťažké zažltnuté dvere s kedysi lesknúcou sa kľučkou. Zaklopať? Nezaklopať?

Za pokus to stálo.

„Som tu,“ ozval sa chrapľavý hlas.

Vošla som.

Sedel za stolom. Sivovlasý muž, ktorému utrpenie vykonalo dokonalú inventúru života.

Zdvihol oči a urobil gesto, ktorému sa nedalo nerozumieť.

„Poď sadni si,“ odsunul barlou stoličku. „Už dva týždne tu nikto nebol. Iba poštárka, mi doniesla dôchodok a aj niečo jesť.“ Vzdychol si a zatvoril zošit so švédskymi krížovkami.

„Ste sám?“

„Áno, som. Ale nehovorme o tom,“ pokúsil sa o úsmev. „Teraz to nie je pravda, si tu predsa ty.“

Prikývla som, no nemohla som sa vzdať predstavy, že práve tento ujo by mal byť obletovaný a nosený na rukách. Hlavou mi lietalo tisíc otázok.

Čo sa stalo? Kde sú ľudia, ktorým tento starký pomáhal?

Keď som bola ešte dieťa, bol to majster murár a maliar. A ak sa niekomu niečo pokazilo a dostalo sa to do jeho rúk, každý si mohol byť istý, že práve on je ten, kto to opraví!

Všetkým pomáhal a smial sa tete, keď mu hovorila, že im raz na hlavu spadne ich vlastná chalupa.

Každý ho volal po mene.  Bol to jednoducho Jano a brána na jeho dome bola otvorená 24 hodín denne...

Tak kde sú? Obzrela som sa okolo.

„Už to nie je to, čo bolo kedysi,“ zamrmlal a snažil sa postaviť. „Mám iba ich,“ ukazoval na dve ošúchané francúzske barle. „Všetci odišli, iba oni ostali. Ten deň, keď sa to stalo, je pre mňa doteraz veľkým otáznikom.“ Priznával a vzdal boj o vstanie zo stoličky.

Priznávam že aj pre mňa.

Spomínam si, ako mi moja známa telefonovala a oznámila, že....

Jano so svojou manželkou skončil pod kamiónom.

Ona bola na mieste mŕtva a jemu trvalo od toho dňa rok a pol, kým sa znova postavil na nohy. Odvtedy sú jeho spoločníkmi len bolesť a samota.

„Nechaj to tak, nerozmýšľaj nad tým. Veď vieš, že aj šteňatá jedia odrobinky zo stola svojich pánov...,“ zaháňal smutné myšlienky.

„Hej viem. To je z evanjelia. Keď žena prišla poprosiť Ježiša, aby uzdravil jej dcéru, hoci...,“ nedopovedala som. Jeho gesto bolo veľavravné.

„Stačí. Len som tým chcel povedať, že keď ti nepomôžu známi ľudia, tak Boh si nájde iné potrubie.  Nenechá ma umrieť od bolesti, ani od samoty. Stvoril predsa poštárov,“ rozosmial sa.

Nedalo mi to. Rozhorčila som sa.

„Ujo, ale veď vy ste pomáhali kde ste mohli. Mali ste veľa kamarátov a každý o vás hovoril, ako o....“

„To bolo kedysi, moja. Pomáhal som, to je pravda, ale robil som to preto, že som chcel. Nemôžem nikoho prinútiť, aby mi to vrátil.“

„ Ja viem, ale kde sú tí vaši kamaráti? Pomáhali ste im predsa stavať dom! Kopať studne! Opravili ste nejednu stodolu! Kde sú?“

„Majú svoje. Kde by boli. Sú doma. Budujú, stavajú, robia. Zhromažďujú a kamarátia sa zasa s inými. S tými z ktorých majú úžitok a cítia sa pri nich dobre....“

„A to mi chcete povedať, že ku vám nezájdu?“ Zvážnel a pozrel sa mi priamo do tváre.

„Dievča moje spamätaj sa.

Nie každý kto ti hovorí, že je tvoj priateľ, ním naozaj aj je.

Nie každý kto ti povie, že ti je vďačný, ti naozaj bude aj vďačný.

A nie každý kto ti povie, že ti pomôže keď ti bude ťažko, ti naozaj aj pomôže.

A ešte niečo, nie každý kto je podľa tvojho rodokmeňa tvoja rodina, ti je naozaj nablízku keď to potrebuješ...“

Spamätávala som sa.... V mysli mi zneli slová evanjelia: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, vojde do nebeského kráľovstva,“....a potom... „Bol som hladný a dali ste mi jesť... Bol som chorý a navštívili ste ma...“ A možno by mi ich prišlo na um viac, keby ma neboli vyrušili jeho slová: „Spravíš kávu?“

„Jasné,“ usmiala som sa a vstala som.

„A ešte tam v chladničke je koláč. Tušil som, že sem niekto príde. Poštárka mi ho doniesla, vraj keď mi nechodia listy, tak aspoň štrúdľa z listového cesta, či z lístkového?“

Žartoval.

Hovorili sme spolu o živote.... o náročných i obyčajných veciach...

O poschodiach a kráse, ktorá nemôže obstáť ak nevychádza z pevných základov obety či ľudskosti....

Pochopila som,

že slovo priateľ je nefalšované iba vtedy, ak prežije aj búrku utrpenia a bolesti, na jednej alebo druhej strane.

Že od priateľov sa neodchádza vo chvíli, keď kričia „že chcú byť sami“ a že im „má dať celý svet pokoj.“

Ten pravý priateľ sa nevzdáva a každý deň sa pokúša vstúpiť za dvere kriku, vzbury a bolesti.“

Nevynáša to, čo bolo povedané v dôvere, aby očistil falošnou pokorou, či prikrášlil veľkosť svojho mena...

Správny priateľ ostáva, aj keď nerozumie. Objíma, aj keď vie, že toho druhého to bolí...

Pochopila som že priateľ je človek, ktorý dodrží svoje slovo a ostáva, aj keď iní už dávno odišli...

Priateľ je jednoducho ľudský.... a nepotrebuje teológiu či hodiny modlitieb  na to, aby bol blízko pri srdci druhého človeka....

Myslím na Ježiša... „Bol som..... a navštívili ste ma..., bol som...... potešili ste ma....“

Dávam Ježišovi tri otázky:

Po prvé: „Mám skutočných priateľov?“ Po druhé: „Odpustila som mojim „pseudo -priateľom?“ A po tretie: „Čo mi ešte chýba, aby som bola pre druhých skutočnou priateľkou?“

A ešte niečo posielam „HORE“. Obyčajnú modlitbu.... Za to, aby sme „nechabrali“ iba pre seba... ale vedeli dávať ďalej.... Pridáte sa?