Ešte chvíľu a zahalí ma noc. Samota, čo preniká aj špik kostí. Tma bez hviezd, bez húkania sovy. Priatelia, známi, ba aj rodina sa odplavia s posledným závanom vánku. Na jeho miesto nastúpi on – bolesťou skučiaci víchor. Ešte chvíľku a neviditeľná ruka ma posadí na smetisko. Na miesto bez ľudských svedkov minulosti. Vytrhne mi z rúk aj to o čom som si myslel že je Božie... Ešte chvíľku....
Hodiny odbili polnoc a prišiel aj môj čas.
Moje srde i telo sa zahalilo do samoty.
Sedím uprostred smetí a spomienok.
Spomienok na šťastie a pokojný život.
V duchu ešte raz objímam svoje deti.
Deti, ktoré sa mali, (podľa mojich predstáv,) stať pokračovateľmi môjho rodu.
Deti, čo mali zdediť môj majetok a spomínať na to, čo som povedal...
Tak veľmi som ich miloval.
Chcel som, snažil som sa z nich vychovať tých správnych ľudí, milujúcich Jahveho.
Bol som presvedčený, že ten, kto miluje Boha, je požehnaný a cíti jeho blízkosť.
No jedného dňa.....
Neviem, či vám to mám písať.
Myslím si totiž, že môj príbeh poznáte.
Je to príbeh starého biedneho blázna menom Jób,
historka muža preklínajúceho chvíľu, keď sa narodil...
Ale ak by predsa nie, tak....
Tak vám zahalený do plášťa samoty kvíliac šepkám, že som o ne prišiel.
Stratil som všetkých potomkov svojho rodu... a to v jednu chvíľu...
A keby len ich...
Stratil som majetok, sluhov....
i porozumenie od človeka, ktorému som povedal naveky svoje áno.
Ten človek, vlastne človečica bola moja žena.
Kým sme sa mali dobre, spoločne sme chválili Pána,
ale samota bez detí ju rovnako ako mňa priviedla do šialenstva.
„Ešte veríš Bohu? Načo?
A ak vôbec nejaký Boh je, tak je krutý...
Vykašli sa na neho. Pozri sa čo ti urobil...“
Presviedčala ma a vyhadzovala mi na oči všetky moje spravodlivé skutky,
ktoré pred tým Neviditeľným zrazu nemali žiadnu cenu.
Musím sa do plášťa zahaliť ešte viac. Zozimilo sa.
Dvíha sa víchor a hudie si svoju pieseň.
Som sám vo svojich Jóbo – vinách.
Hádam sa a hľadám vinníka.
Zmizol. Niet ho tu.
Stopu po ňom prikryl víchor samoty.
Bezradnosť ma opásala vôkol mojich bedier.
No prišli ju roztrať mudrci z východu...
... priatelia, traja kamaráti.
Vidím ich....
Miesto pochopenia a súcitu si prinášajú ostré črepy skla...
Pichnite si, zarypnite vo svojej spravodlivosti, veď smrť je mi bližšie ako život.
Hoďte na mňa hriech, ktorého som sa nedotkol, veď aj tak nič na svete nemôže zakryť moju bezmocnosť, trúfalú odvahu hovoriť s Bohom a chuť skončiť so životom.
Čo mám ešte stratiť?
Smrť? Veď tá je dvermi, ku ktorým sa s istotou blížim.
Prešli nimi aj moje deti... a teraz som na rade ja.
Čakám nahý,
taký aký som vyšiel z lona matky,
aby som zavŕšil počet svojich dní.
Už sú tu...
už sa hlásia
„Chceme ti pomôcť, priniesť povzbudenie.“
No nepodídu ku mne. do stredu smetiska.
Neobjímu moje vredmi obsypané telo
zahalené do plášťa samoty...
„Sme tu, aby sme ti poradili,“
opakujú a ponúkajú ľudskú múdrosť.
Zapchávajúc si ctené nosy pred pachmi
vychádzajúcimi z práve kaziacich sa produktov smetiska.
„Sme tu, aby sme ti povedali, že zlo prichádza pre tvoj hriech.“
Vravia vzpriamene opierajúc sa o sudcovskú palicu.
„Boh mi je svedkom,“ pištím,
lebo hlas mi niekto drží v hrdle.
Možno je to iba moja predstava o priateľstve.
Chcel by som,
túžim, aby si ku mne prekopali cestu, chodník,
aby ma bez slova vzali medzi seba.
Obviazali mi rany a aby ma aspoň chvíľu počúvali.
„Nie, neprekročil som Božie príkazy.
To utrpenie prišlo z cesty, ktorú nepoznám.“
„Klameš! Si zaň zodpovedný.
Choroby nie sú požehnaním, ale trestom.
Máme to tu čierne na bielom.“
Prikladajú mi, tlačiac na moju česť
a dupú po posledných zrnkách nádeje, ktorú ešte mám.
Túžil som, aby ma chápali.
No kým som ja žil svojim vnútorným príbehom,
oni sa na mňa pozerali cez ďalekohľad zákona značky: Oko za oko, zub za zub.
„Nemáme sa s tebou o čom baviť,“ zakončili debatu.
„Si hriešnik, čo sa rúha...“
Päta im poslúžila na zvrtnutie sa a na odchod.
Skúšal som za nimi kričať,
no z mojich úst vychádzali akési čudné zvuky.
To bolesť mi bránila prehovoriť vo vete.
Kopal som na všetky strany...
A chránil som si ešte to málo čo som vo vnútri mal.
Prepáčte ani pred týmito ľuďmi som neobstál.
Víchor mi hudie a prikrýva ma plášť samoty,
ešte viac, ako vo chvíli, keď....
keď som zazrel tých troch blížiť sa k môjmu smetisku.
V hlave mi vŕta ďalšia rana zabalená do otázky:
Boli to skutoční priatelia?
Alebo iba ľudia, ktorých som tak nazval vo svojich predstavách?
Noc bez hviezd. Bez kuvika a sovy.
Ťažká.
Bez slova Boha...
Iba smeti a psy sú svedkami samoty...
A klamstvá, ktoré jasne číta duša pri lampe zúfalstva a bolesti....
Nie sú priatelia, ako priatelia.
Tí skutoční si nájdu cestu aj do stredu smetiska...
A nesúdia...
Nepoužívajú buldozér...
Prichádzajú pokojne a pokorne.
Nevnímajúc zvuky, čo vydáva bolesť,
vychádzajúca z hĺbky človeka...
Nevzdávajú sa!
Klopú vždy – aj keď sú dvere z času na čas
z olova, či dubového dreva....
Dnes už viem, kto sú priatelia...
a viem, že ich nemám....
Odetý do plášťa samoty,
zamotaný sám v sebe
sedím medzi smeťami....
Čo robiť?
Smrť, kde si?
Na čo mám ešte čakať?
Ktorý povraz zatiahnuť?
Ktorou cestou sa ti vydať v ústrety?
A je vôbec „samo- smrť“ hriechom?
Ak odídem,
ja Jób, sám,
komu budem chýbať?
Deťom?
Veď sú na druhej strane.
Žene?
Čo o mne vraví že som sa pomiatol
a preklína ma zo všetkých strán.
Alebo priateľom?
Čo vidia iba trest Boží na mojej koži?
Tak komu????
Víchor samoty mi privial lano.
Stačí sa načiahnuť.
Hompáľa pri mne.
Koniec je vždy blízko
rovnako ako bodka na konci vety.
Ja, Jób, nie som hrdina
a nie som ani svätý...
Som strážca smetí
a zradca chvíľ.
Keď si už myslím,
že mám niečo,
pre čo by som mohol žiť...
v tom momente
sa mi to rozpadne pred očami...
A tak zametám spomienky metlou samoty
...na deti...
...na ženu...
... na priateľov...
... na majetok...
A snažím sa dosiahnuť lano...
No musím čakať...
kým ustane vietor.
Raz mi aj tak bude všetko odpustené...
Mne.
Jóbovi – čo sa motá v samote
a skrýva sa v každom z vás.