Spomínam si na kameramanov, ktorých som pred nedávnom stretla. Statní chlapi sa zapotili.... „Ešte to nie je ono!“ Kričí na nich režisér. „Ešte raz! Klapka 5 a ideme...“ Všetko odznova... „Hej ty, musíš dať najavo čo prežívaš vo svojom vnútri,“ motivuje hercov... „Inak to bude o ničom...“ „Kamera nikdy nepovie to, čo sa v skutočnosti odohráva,“ hundre statný muž... A má pravdu... Možno práve preto Ježiš nevymyslel už za svojho života kamery, aj keď my sme si zvykli sa pozerať na jeho slovo práve cez ich objektív... Všimli ste si, že každá kamera je slepá? A pohľad cez ňu nám zakrýva posolstvo...? Možno aj to, ktoré sme dnes mohli objaviť v evanjeliu na omši. Skúsim doňho trocha kopnúť.

 

Mocný a vždy slova chtivý apoštol Peter je zničený.

Zaprel Ježiša.

Zľakol sa obyčajnej slúžky, ktorá naňho nemierila zbraňou, ale iba prstom, a skonštatovala: „Aj ty si Ježišov učeník!“

Má ešte vôbec zmysel ďalej žiť? Čo to hovoril Ježišovi?

„Pane, aj keby všetci od teba odišli, tak ja ostanem pri tebe.“ A keď mu chcel umyť vo večeradle nohy, vyskočil a prosil, aby mu umyl aj hlavu...

Aj meč si pripravil. V Getsemanskej záhrade ho mal po boku...

Aj ho použil, hoc nesprávnym spôsobom... ale predsa...

A potom zdrhol... Ušiel. Chcel všetko sledovať z primeranej vzdialenosti.

Keby nebolo tej obyčajnej slúžky.... nemusel by sa utápať vo svojich spomienkach. Veď aj ostatní vzali nohy na plecia..

 

Kamera vidí pred sebou sediaceho muža. Hlavu má v dlaniach... Komentátor mu do úst môže vložiť slová, ktoré sa mu páčia – no bez záruky pravdy.

 

Apoštol Peter hľadá v srdci aspoň nitku nádeje. Vie, že jeho Majstra nepremohla smrť. Bol to On, kto ju zničil.

Ale prečo za ním Ježiš nepríde. Prečo k nemu nepovie ani slovo?

Keby aspoň povedal: „Zaslúžiš si trest,“ alebo: „Odpúšťam ti.“

Čo si o ňom Ježiš myslí? Veď ho zradil...

Prečo mu to  nepovie. Nikomu nič nevyčíta. Čaká, kým ich všetkých zničí?

Prečo mu nepovie, či sa hnevá, alebo nie....

 

Výčitky. Ťažké ako granáty. Prevaľujú sa v duši, v srdci, v žalúdku a naháňajú sa v celom jeho tele. Tvár mu zahalil súmrak. Smútok a rezignácia si podali ruky.

 

„Klapka 1“ hlási režisér a kamera sa púšťa do akcie. Reportér mikrofónom perlí: „Máme pred sebou muža, ktorý zradil svojho najlepšieho priateľa. Zázračného muža. Tri roky chodil po našej zemi a konal zázraky. No ukrižovali  ho. Muž na ktorého sa práve pozeráte, vyhlásil, že ho nepozná. Klamal. Iste si zažije odsúdenie zo strany verejnosti. Je nevďačný....., môže sa stať, že jeho depresia ho privedie k samovražde.“

Peter sa prikryje svojim plášťom a zahalí sa ešte viac do spomienok:

„Ach Ježiš, keby som ťa radšej nikdy nebol poznal. Keby som nebol odhodil siete, keby som ostal doma...,“ premýšľa a praje si, aby sa čas vrátil aspoň o tri roky naspäť. Chce na všetko zabudnúť. Pozrie sa pred seba. Vidí, ako neďaleko neho sedia ďalší apoštoli. Sklamaní rovnako ako on.

Vstane. „Idem loviť ryby,“ vyhlási ticho a myslí si, že jeho rybárska loď mu aspoň na chvíľu vytrhne bolesť zo srdca.

 

„Ideme s tebou,“ povie ďalší. „Možno zabudneme na chvíľu na to, čo sa stalo. Vráťme sa k pôvodnému remeslu, ktoré sme robili pred tým, ako....“

 

Ozaj boli to oni, kto sa slobodne rozhodol ísť za Ježišom.

Alebo to bol Ježiš, ktorý ich pritiahol svojim „magickým slovom“: „Poďte za mnou?

Mali vôbec šancu mu odporovať?

Mali, ale v tej chvíli, nechceli. Cítili sa s ním dobre. A mysleli si, že on je ten pravý Mesiáš. Boli hrdí, že si vybral práve ich, aby ho nasledovali...

No dnes sa ich hrdosť pominula.

 

Klapka 2. Kamera: „Peter, ktorý je v hlbokej depresii vstupuje spolu s ostanými na čln. Možno je to jeho posledná noc. Zničil si celý život. Podľa našich informácii, jeho priatelia idú s ním preto, aby si vydiskutovali tvrdú realitu uplynulých dní. Nie je vylúčené že dôjde k násilnostiam. Bude to napínavé, sledujte nás i naďalej. Prihlásime sa vám z ďalšieho živého vstupu.“

 

Posadili sa do člna. V hlave každému z nich víria otázky, no odpovede sú v nedohľadne. Snáď ich telo, opreté o drevo lode žblnkanie vĺn im vráti aspoň trocha pokoja. Zavedie ich do spomienok na chvíle, keď ešte nepoznali Majstra.

Prajú si, aby sa ich „rybárska loď“ znova stala ich bohom...

Veď kedysi...  im stačila na to, aby boli šťastní a spokojní. Zabezpečila im obživu pre celú rodinu a aj priateľstvá....

Musia to skúsiť. Aj napriek tomu, že sa im svet bude vysmievať, lebo sa nechali oklamať akýmsi Kristom.

 

Klapka 3. Kamera: Hlásime sa vám z priameho prenosu. Práve sledujeme rybársky čln, ktorý odrazil od brehu. Sedí v ňom viac sklamaných mužov. Skrachovancov, ktorí tri roky chodili s Ježišom Kristom. Ako je všetkým známe, vyhlasoval o sebe, že je Boh. No veľkňazi ho zabili. A tým sa aj kariéra jeho nasledovníkov otriasla v základoch. Pravdepodobne na svojej člnovej konferencii uvažujú o tom, že sa vrátia k svojmu pôvodnému povolaniu, teda rybárčeniu. Budú musieť odolávať veľkému tlaku verejnosti, nakoľko ich často vídavali po boku toho Nazaretského.“

 

„Mali by sme spustiť siete,“ navrhuje Peter. Mocní chlapi s bezmocnými srdcami vstanú. „Raz, dva, tri!“

Siete sa strácajú na morskom dne. Už im neostáva nič iné, iba čakať....

A oni veru čakajú.

Na ryby. Na obyčajné ryby s ktorými ráno pôjdu na trh a predajú ich.

Je to bolesť im nedovolí čakať na niečo vznešenejšie, napríklad na lásku...

a už vôbec nie na Majstra.

 

Mlčia Počúvajú pokojnú reč vĺn.

 

Klapka 4. Kamera: „Vidíme, že zmysel pre rybárčenie sa v týchto do depresie ponorených mužov nestratil. Sedia v tichu a čakajú. Iste premýšľajú nad svojou minulosťou. Každý z nich si musí priznať, že skrachoval. Dal sa oklamať. Naozaj, začínať nanovo, vo veku týchto mužov nie je ľahké. Uvidíme, či to zvládnu. Sledujte nás ďalej.“

 

No okrem slov komentátora a objektívu kamery je Boh, ktorý nepotrebuje žiadne technické zariadenia, aby videl....

Sedia pred ním jeho zúbožné, biedne a trpiace deti, ktoré majú telo mocných rybárov. Privlastnili si vinu. Nechali sa ňou opantať a tá v nich mocne kričí: „Na popravu! Na smrť! Do pek....“

 

Nie. Možno ešte svitne ráno.

A možno ich zasiahnu aj kamery, ktoré monitorujú udalosti všedných dní. Ak sa ich redaktor, či okoloidúci spýta, keď pôjdu s rybami na trh, ako sa majú, ako sa im darí, čo povedia? Nepriznajú, že sú vnútorne zničení...

„Povedia: Dobre. Mám sa OK. Taký je život, treba ísť ďalej.“ A pridajú ten správny výraz na tvári.

No zatiaľ sa nič nedeje.  ani ryby neskáču do siete.

„Boh ma trestá,“ ponára sa ešte hlbšie do svojich myšlienok Peter. „Nič sa nám nedarí, sme zradcami,“ myslí si ďalší. „Mali sme ostať pri ňom,“ dodáva tretí.... „Keby sa tak dal vrátiť čas.

 

No čas beží.

Svitá.

Prichádzajúce ráno, preruší muž, postávajúci na brehu.

„Ešte ten nám tu chýbal. Nič sme nechytili, bude sa nám smiať,“ mudrujú v duchu. A už je to tu.

Z brehu sa ozve hlas: „Máte niečo na jedenie.“

Peter loví vo vreckách. Snáď by našiel nejaké odrobinky chleba. Ale zháči sa. Nepatrí sa dávať ich cudziemu človekovi. Rozmyslí si to.

Aj tak to už nemôže byť horšie.

A možno, keď povedia pravdu, ten „cudzár“ ich nechá na pokoji. Uspokojí sa s tým, že bude v meste rozprávať historku o neschopných rybároch, ktorí lovili celú noc a nič nechytili.

„Nemáme,“ priznávajú a rezignujú.

 

Klapka 5. Kamera. „Milí diváci, práve sme svedkom toho, ako sa na brehu zjavil neznámy muž. Pravdepodobne pýta nejaký dar od rybárov. Jeden z nich ho hľadá vo svojich vreckách, no nakoniec len pokrčí ramenami.“ Nerozumieme presne o aký dialóg ide, ale domnievame sa, že môže ísť o úplatky, ktoré sú bežné v tomto teritóriu. Ak sa naše dohady potvrdia, budeme vás o tom informovať v nasledujúcich správach...Dovtedy zistíme podrobnejšie informácie. Ostaňte i naďalej spolu s nami.“

 

Apoštoli vidia, že muž sa nechystá odísť.

Práve naopak.

Berie situáciu do svojich rúk.

„Spustite siete z pravej strany a nájdete.“

Bez slova vstanú. Je im všetko jedno. Horšie to nebude.

Iba ak príbeh na trhu bude mať pokračovanie, že poslúchali blázna...

Siete sa ponoria do vody zprava. V tej chvíli sa stalo niečo nezvyčajné. Ryba sa hádže o rybu a sieť je v jednej chvíli plná.

 

„Kto je to?“ Pozrú sa na seba rybári a v ich duši sa niečo zlomí. Ich mocné ruky sa chvejú. Nie je to tak dávno, čo aj oni sami, boli svedkami zázrakov...

Že by predsa? Prišiel, aby sa s nimi porozprával.

 

Ján sa v tej chvíli spamätá a vykríkne to, čo všetci tušia: „To je Pán!!!!!!“

 

Áno je. Nikto nedokáže vstať zmŕtvych iba ON.

Nikto nevie dať do siete naraz toľko rýb ako On.

Nikto....

 

V okolí to zašumí....

„Odprosím ho, možno mi odpustí,“ kričí Peter. Rýchlo si prepáše šaty a skáče do mora.

Kašle na ryby, chce byť s Ním.

Dotknúť sa ho.

 Na vlastné oči, uši, ruky sa presvedčiť, že ukrižovaním a jeho zradou sa  nič neskončilo.

Že život trvá ďalej....

 

Klapka 6. Kamera: Vážení diváci, sme svedkami neobyčajnej udalosti. Muž, ktorý pred chvíľou stál na brehu ukázal rybárom, kde možno loviť ryby. Pravdepodobne má veštecké schopnosti, ktoré získal pri stretnutiach s nadpozemskými civilizáciami.“ Peter je k nemu priťahovaný neobyčajnou silou, vyskakuje z lode a pláva k brehu. Jeho egoizmus sa prejavil aj v tejto chvíli. Nechal svojich kolegov, aby chytené ryby vytiahli na breh sami. Ďakujeme za vašu priazeň. Ostaňte s nami a sledujte odhalenie nezvyčajnej udalosti v priamom prenose.“

 

Konečne na breh dorazili aj ostatní. Ťahajú siete. Ani jedno oko na nich nie je prederavené. Ich počet je 153. Mocní chlapi sú celí bez seba. Niečo sa deje. Kto im dáva do duší tú radosť?

 

„Pozrite sa,“ ukáže prstom na pahrebu jeden z nich. „On nepotrebuje naše ryby.“

Vidia pred sebou rozloženú pahrebu. A na nej? Jedna ryba už je tam a spolu s ňou aj chlieb.

Sú zmätení. Zasa niečo nejde podľa ich plánov. Mrknú na seba s nevypovedanou otázkou: Tak prečo sa nás pýtal, či nemáme niečo na jedenie.

Vonkajšia kamera položenú otázku nezaregistrovala, no Majster áno:

„Aby ste aj vy mali účasť – svoj diel na moje obeti, prineste z rýb, ktoré ste chytili. Budeme jesť spolu.“

Chce povedať, že to ľudské nemôže chýbať pri Božom a zasa naopak to Božie bez ľudského je iba imaginárnou predstavou o nedosiahnuteľnom Bohu.

 

Sadli si. A všetkým bolo jasné, kto je pred nimi.

Vnútorná búrka duší zmizla.

Ježiš im nič nevyčíta. Iba miluje.

Láme chlieb a opakuje: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Vezmite si z neho...“

Každý si berie, čo mu je dané.

Mlčí a sýti sa. Nie iba tým, čo má v ruke, ale aj prítomnosťou Pána.

Láska nepotrebuje slová. Láska je liekom na každú zradu i bolesť.

Láska sa nehanbí za slzy a nepozerá sa či plače mocný apoštol, alebo malé dieťa.

Nezaujímajú ju vonkajšie kamery ani slová komentátorov, ktorí vo svojich rukách držia mikrofóny a vyhadzujú do éteru jedno slovo za druhým. No neurobí nič preto, aby tieto kamery a reportérov umlčala. To necháva na zdravom rozume človeka. (ozaj je ešte zdravý?)

 

Klapka 7. Kamera: „Vážení diváci. Je to neskutočné. Ale mág, ktorého sme vám ukázali v predchádzajúcom vstupe je skutočným prívržencom týchto Ježišových skrachovancov. Je to ich sponzor a prišiel za nimi na toto navonok opustené miesto preto, aby sa s nimi porozprával o ich budúcnosti a aby im pripravil agapé. Pravdepodobne sme svedkami vzniku novej rozvracačskej skupiny, ktorá pôjde proti mocenským záujmom ríše. Nakoľko ste sami mohli vidieť, že gestá tohto mága sú rovnaké, ako boli gestá Ježiša pri večeri, môžeme sa nazdávať, že táto politická skupina, bude pracovať pod rúškom náboženstva. Naše kamery sú jednoducho všade. Ani tma, ani púšť nás nezastaví. Ďakujeme, že dôverujete našim informáciám.“

 

Nik z apoštolov si túto chvíľu s Ježišom nepredstavoval ani vo sne.

Ak by sa v tej chvíli rozhodol urobiť prieskum a spýtal by sa ich, či mali nádej na dnešné slnečné raňajky, iste by počul nejaké z týchto vysvetlení:

 

„Nie Ježiš, chcel som ostať sám. Bol som z teba sklamaný...“

„Nie Ježiš, nemyslel som si, že mi ešte niekedy odpustíš.“

„Nie, Ježiš, ja som na všetko rezignoval. Prial som si, aby som ťa v živote nestretol.“

„Nie, Ježiš, predstavoval som si, že na nás dnes ráno s našimi nachytanými rybami budú všetci ukazovať prstom a kričať, že sme učeníkmi toho skrachovaného Nazaretského....“

„Nie, Ježiš.....“

 

Ježiš to vedel. Nepotrebuje kamery na to, aby čítal udalosti zo srdca svojich detí...

Srdcia sú pre neho vždy dôležitejšie.

Aj teraz.

Sú oveľa dôležitejšie, ako ich slnkom a vetrom ošľahané tváre, ako ich roztrhané šaty, ako ich minulosť....

Nekomentuje nahlas to, čo bolo vypovedané v hĺbke sŕdc

 

A vidí aj Petra. Pozná ho. Horúca hlava s milujúcim srdcom. Zbrkloš, ale dobrák....

On, to ľudské dieťa si myslí, že jeho životná hra práve končí...

No Ježiš si myslí opak: Jeho životná hra práve začína.

 

Hľadí mu do očí. Vidí v nich, že si pýta audienciu, rovnako ako syn z podobenstva, ktorý premárnil všetok majetok a potom sa s ľútosťou vracal k Otcovi.

Aj on mu ešte všetko nepovedal. A veru by už mal. Je najvyšší čas.

 

Usmeje sa a hodí k nemu slovnú udicu: „Šimon, miluješ ma viac ako títo?“

Peter sa chveje. Mysľou mu lietajú udalosti posledných dní.

Nie je už ten hrdina. Už nesľubuje, že od Ježiša nikdy neodíde. Hanbí sa za svoje slová. Za svoju pýchu.

Ale Majster sa  nepýta na jeho hriechy, chce vedieť iba to, či ho  má rád.

Zdvihne hlavu: „Áno, Pane, ty vieš všetko, ty vieš že ťa milujem.“

 

Ježiš chvíľu mlčí. A potom len tak v krátkosti povie: „Pas moje baránky.“ Peter nerozumie. Vzpiera sa. Bolesť občas zbaví ľudí rozvahu i múdrosti. Ale Ježiš sa nevzdá:

 

„Šimon, miluješ ma?“

Peter na chvíľu stíchne.

„Áno, Pane, ty vieš o všetkom, čo sa stalo... ale ja chcem ísť za tebou... aj keď som slabý, hriešny, prchký,.... áno, Pane, milujem ťa.“ 

A znova prichádza odpoveď o akýchsi ovciach. A k nej sa viaže ďalšia otázka: „Máš ma rád?“

 

Ježiš sa Petrovi pozerá do očí.

Preniká ho.

Roztápa všetko, čo chcel ešte skryť. Nechať si pre seba.

Robí ho bezmocným....

Peter vie, že nemá čo skrývať.

Cíti, že namiesto odsúdenia vždy príde láska.

Zrazu mu to došlo.

 Ježiš nechce, aby bol dokonalý, iba túži, aby po každom páde, po každom zničenom vzťahu, či slove, povedanom v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, sa vrátil k nemu. Aby ho odprosil...

Zosype sa.

A v slzách vyznáva...

„ Pane, ty vieš všetko. Ty vieš že ťa mám rád.“

 

Ježiš sa usmeje. Podá mu ruku:

„Tak je to správne. Poď za mnou...“

Ježiš ešte niečo povie a zakončí: „Poď za mnou a nevešaj hlavu, ak sa ti v živote podaria rozbiť vzťahy, zničiť láska, podkopať dôvera. Stačím ti ja. Príď. Po každom páde mám pre teba pripravenú ďalšiu cestu.

 

Klapka 8. Kamera: „Milí diváci. Je to neskutočné. Naša televízia ako prvá odhalila vznik novej rozvracačskej skupiny, ktorej cieľom bude pôsobiť destabilizáciu našej krajiny. V priamom prenose ste mali možnosť vidieť zvolenie jej predsedu a zároveň slávnostnú prísahu, ktorej slová naše mikrofóny síce nezachytili presne, ale už toho čo sme vám poskytli vidno, že sa jedná o vážne veci. Očakávame, že sa touto záležitosťou v krátkom čase budú zaoberať aj ďalšie televízne spoločnosti, ako aj štátne orgány v našej krajine. Sledujte nás ďalej. Každý deň máme pre vás pripravené čerstvé informácie. Tešíme sa na stretnutie s vami.“

 

A na záver?

Táto správa je pre teba i pre mňa...

Je na nás, či budeme vnímať život okolo pod umelým objektívnom kamier a mikrofónov, ktorí sa snažia udržať nás v napätí... a nejde im o pravdu...

Alebo....

Sa necháme preniknúť Pravdou a budeme žiť so srdcom na dlani.

Chápem, že je to náročné:

Vyžaduje si to dôveru a s ňou je spojené riziko, že ten, komu sme ju dali ju zneužije a pošliape.

Vyžaduje si to odvahu – pozbierať to pošliapané srdce a znova si položiť na dlaň.

A vyžaduje si to lásku – ktorá znova otvára rany a verí, že stretne človeka, ktorý ju namiesto „využívania“ bude chrániť...

 

Rozhodnime sa sami... Nech sme už akokoľvek na dne... Ježiš nám hovorí rovnako ako Petrovi: Poď za mnou?

 

A čo nám hovoria kamery: „Všetko okolo teba je zlé.... A keď ostatní kradnú a zabíjajú... môžeš aj ty...“  Ale je to naozaj tak?

 

Pane, daj, aby sme mali silu odhodiť kamery a mikrofóny, a začali sa k sebe správať ako ľudia....