Občas padajú blesky aj keď nehrmí a neprší. Objaví sa nečakaný zásah a veta, slovo, či príbeh, nad ktorým človečie mláďa rozmýšľalo možno aj sto dní dostane nový obraz... Niekedy zasa nerozmýšľa a presviedča samé seba, že už „rozumie.“ Neviem, či teraz píšem o niekom inom, ale o sebe píšem isto iste. A práve vo chvíľach, keď som si „istá“ svojou múdrosťou – objaví sa niekto a vyvedie ma z omylu. Alebo sa to stáva aj vám?

Mne  sa to doteraz stalo vždy, keď som skloňovala slovo „Láska“.

Keď som dnes počúvala Pavlov hymnus na lásku, napadlo mi, že aj on mal s ňou problémy a zdá sa, že nie maličké a zanedbateľné.  Poriadne sa vytrápil, popremýšľal,  poškrtal a roztrhal nemálo papierov, kým napísal, čo napísal. Vlastne povedal:

„Milovaní, môžete ovládať tisíc rečí – tých ľudských i anjelských, ale ak nemáte lásku, ak ju nepreukazujete druhým, ak sa o nich nestaráte, ak sa nedelíte s chudobnými, ak sa k nim neskláňate – je mi to ľúto, ste iba „obdarovaným zuniacim cimbalom.“

Môžete mať veľa darov, dokonca chariziem, ako je proroctvo, uzdravovanie, šiesty zmysel, ako majú dnešné práčky, môžete mať úžasnú pamäť a dokonca i úspechy a vyslyšania v modlitbe – ale ak nemáte otvorené srdce pre druhých, ak s nimi nechcete znášať ich bolesti a utierať im slzy, ak sa nechcete ospravedlniť, podať slabším ruku... je mi to ľúto, ste iba „šľachtený cvendžiaci ale chladný kov.“

Milovaní, môžete byť múdri, môžete nosiť pred menom i za menom tituly a dávať almužny, alebo sa postiť tri dni v týždni a robiť dlhé adorácie, môžete písať básne, byť super športovcami, či spisovateľmi – ale ak nemáte lásky pretavenej do skutkov, ste znova iba  obyčajným obdarovanými zuniacimi cimbalmi.“

Prečo to Pavol takto napísal?

Poznal, čím a ako žijú ľudia v Korinte. A nebolo mu neznáme, že sa sa vyvyšujú jedni nad druhými, že sú medzi nimi sváry a odmietania, že znaky svätosti, postavili nad ľudské srdce túžiace po láske človeka i Boha...

Poznal veľa múdrych, vzdelaných ľudí, ovládajúcich Písma, osobne sa stretajúcich s Kristom, ktorí si hovorili: „My sme ho videli. Nás si vyvolil...“

A  a musel zamýšľať nad láskou i nad cvendžiacimi kovmi a zuniacimi cimbalmi....

Túžil dať jasné pravidlá. Povedať, prečo sa láska nemôže spájať s cvengotom kovu..... A veľmi ťažko sa mu hľadali slová:

Vedel, že to nie je pravé orechové, ak napíše:

„Ak chcete milovať, buďte trpezliví, nevypínajte sa, nevystatujte sa....“  Tušil, že musí pomenovať niečo viac, ako vlastnosti, ktoré sú vďačnou pomocou pri spytovaní svedomia... Nechcel, aby tí,  ktorí budú čítať tieto slová ostali pri plnení príkazov...

Rozhodol sa, že  nebude používať prívlastky a zatiahne na hlbinu.

„Nech každého z vás naplní úplne láska, nech vás naplní úplne trpezlivosť, dobrotivosť...“A pomedzi riadky napísal ešte viac. „Neostávajte pri vlastnostiach, ale Oblečte si šaty lásky, zahaľte sa nimi, naučte sa milovať najskôr samý seba. Nebuďte trpezliví iba „akože“ a ani iba „akože“ dobrotiví....  Buďte celou láskou, trpezlivosťou, nesebeckosťou... Nechajte to všetko preniknúť svojim ľudským srdcom...“

Pavol vedel, že tu sa jeho srdce nemôže prestať vylievať. Ak by to spravil. Človek by sa vrátil k vlastnostiam a ku kovu pri prvom sklamaní... Preto dodáva:

„Viem, že ak sa rozhodnete pre túto cestu, nebude to ľahké. Vždy si zašpiníte šaty lásky, trpezlivosti... nie ste stopercentní.... a dokonca prídu chvíle, keď dostanete neodolateľnú chuť zlomiť nad sebou palicu a poviete si: Už nikdy nebudem dôverovať, nikdy nebudem milovať, chcem byť sám... Nevzdávajte sa! Ten, ktorý je sám LÁSKOU je aj krajčírom, aj práčom  a na každú záplatu i dieru pozná liek. Vezme zničené a roztrhané a vráti zničené... Otvorí vo vašom srdci túžbu vážiť si a milovať seba samých i svojich blížnych.“

Láska nemôže byť kovom. A nemôže byť ani bezduchým  cimbalom. 

Láska môže byť iba láskou, ak ňou nie je, spoznáme to veľmi rýchlo. Hoci to poznanie bolí.

Nevyhneme sa tomu, aby sme sa v živote stretávali s „cvendžiacimi kovmi“, ale môžeme sa vyhnúť, tomu, že si o nás budú hovoriť, že sme „ obdarované zuniace cimbaly.“

Nepremýšľajme o tom, ako vyzerá človek plný lásky.

Stávajme sa láskou a žime ju... vo vzťahu k sebe aj k iným...

Pavol ešte pripomína, že

„Deti premýšľajú ako deti... chcú mať vlastnosti lásky.... A môžu mať viac ako osemnásť, aj tak ostávajú deťmi.“

Nuž čo tak stať sa dospelými?

Vymeniť „obdarované cimbaly“ za priliehavý odev lásky so všetkými jej rizikami.

A možno začať hneď.

Ako? Povedať niekomu: „Mám ťa rád. Je fajn, že si. Je v tebe veľa dobrého...“ Alebo ho pozvať na prechádzku, aby nebol sám... Láska je vynaliezavá...

Mimochodom:

Je ľahšie tvrdiť, že láska neexistuje, ako jej dovoliť, aby objala zranené srdcia....

 Nuž čo. Napriek našim tvrdeniam ostáva... je najväčšia a nikdy nezanikne...

Želám vám aby ste sa stretli s tou ozajstnou láskou a nechali ňou preniknúť celý život. Odložte strach z nej. Ona nepichá, ona lieči....