Poznáte tajomstvá okna? Vždy keď sa doň pozriete, môžete si všimnúť niečo nové. Niečo čo sa zmenilo, alebo nezmenilo... Sú zmeny, ktoré vidíme, ale aj tie o ktorých hovoríme, že ich akosi iba „cítime.“

Ak chceme vidieť niečo iné, pozrieme sa von z ďalšieho okna... Všetko závisí od  nášho uhla pohľadu.

Dnešnú noc sa mi nedalo spať...

Neustále sa mi pred očami objavovala žena z evanjelia. Žena, ktorú pristihli pri cudzoložstve.

Kto ju pristihol, to mi nie je jasné doteraz.

Mohol to byť nejaký sliedič, alebo náhodne okoloidúci. Na tom v podstate nezáleží.

Ak sa na to pozriem z lietadla, tak to bol človek, ktorý si chcel dokázať, že je lepší ako iní. Šiel, zabúchal na chrámovú bránu a pred prvým farizejom alebo zákonníkom sebavedome vyhlásil: „Videl som, ako spáchala hriech! Cudzoložila! Tu ju máte. Robte si s ňou čo chcete.“ Obrátil sa na päte a zmizol, spokojný s tým, že odhodil ženu, ktorá v tej chvíli nemala preňho väčšiu cenu ako handra.

Pre farizejov to bol veľmi dobrý úlovok. A ani im nenapadlo, aby mužovi „sliedičovi“ položili  obyčajnú prozaickú otázku: „S kým? S kým cudzoložila? Ako sa volal ten muž?“

Cudzoložník ich nezaujímal. Mohol pokojne ostať nepoznaný. Slobodný... Čo na tom, že na hriech (aspoň cudzoložstva) sú vždy dvaja.

„Nepotrebujeme vedieť, kto to bol,“ hladili si svoje svedomie farizeji. „Stačí nám ona. Za takýto hriech ju predsa treba ukameňovať.“

Cítili šancu. Museli rýchlo konať. Schmatli zo zeme ženu a viedli  ju k Ježišovi. Sedel a učil.

„Uhnite,“ kričali a „pastierskymi palicami“ si robili miesto. „Chceme pred Ježiša! Musí ju odsúdiť! Je učiteľ, nech vyrieši tento prípad. Táto.... táto žena cudzoložila!“ Volali aby na seba upútali pozornosť.

Ich vonkajšie prejavy boli iba lsťou, ktorá už dávno dozrievala v ich srdciach.

Tento Nazaretčan ich rozčuľoval. Kritizoval. Miešal sa im do remesla. Odpúšťal tam, kde oni pritvrdili a podkopával ich autoritu.

„A teraz ho máme,“ mädlili si ruky.

„Dostali sme ho. A budeme ho môcť obžalovať. Ak jej odpustí, tak ho obžalujeme z toho, že nedodržiava Mojžišov zákon. Ak nie... postavia sa proti nemu zástupy... a už ho nebudú toľkí nazývať učiteľom,“ hovorili si medzi sebou.

Ľudia sa rozostúpili.

 Do piesku padla žena. Zahanbená, ponížená.... Zahalená do sĺz.

V jej srdci sa odohrával boj medzi vinou a nevinou. Premýšľala nad svojim detstvom, stretnutiami s ľuďmi, nad láskou, ktorá jej bola daná ako dieťaťu, či nad pohŕdaním, čo ulovila...

„Nuž Ježiš,“ prehovoril ráznym hlasom jeden z farizejov a ukazovákom namieril na zem. Na klbko bolesti menom žena: „Pristihli ju. A keďže si ťa vážime, chceme, aby si ju odsúdil. Aby si vyriekol slová, ktorými sa napĺňa Mojžišov zákon.“

Oči všetkých sa upreli na ženu a potom na Ježiša.

„Čo na to povieš? Mojžišov zákon znie: „Takéto ženy treba ukameňovať!“ A ty?“

Ticho....

„Čakáme tvoju odpoveď,“ hovorili netrpezlivo.

„Venuj sa nám, nečarbi si po piesku.“ Snažili sa ho prebrať z jeho zdanlivého ničnerobenia.

„Asi je v koncoch, nevie čo nám má na to povedať,“ šepkali si medzi sebou zákonníci.

Ježiš ešte chvíľu nechal doznieť ticho...

Ticho, ktoré z času na čas hovorí hlasnejšie, ako akékoľvek slová.

Zrazu ho stopol. Vzpriamil sa. Vyskočil na rovné nohy. A pozrel sa na každého farizeja, zákonníka i na ženu a svojich učeníkov.

Prenikol ich pohľadom do kostí.

„Myslíte si, že na svojej duši nemáte žiadne zlo? Chcete ju odsúdiť?“ Pozeral sa okolo. „Dobre, môžete.“ Odmlčal sa. „Ale nech to urobí iba ten z vás, kto nemá vo svojom srdci žiaden hriech. Ak chcete kameňovať, tak nech sa páči... A urobte to, ak ste si istý tým, že ste spravodliví...“

Ticho.

Počuť ako padajú kamene na zem.

Odchádzajúce kroky „spravodlivých“ a zdá sa, že aj „Ježišových žiakov.“

Chuť na súd prešla každého...

Do piesku sa zabárali iba dve ľudské telá.

Ježišove kroky sa blížili k žene.

Nechápala čo sa stalo.

Čakala bolesť z padajúcich kameňov, no ani jeden sa k nej nepriblížil...

Namiesto toho, ju zo zeme zdvihol Boh.

„Žena, kam odišli tí, ktorí ťa chceli kameňovať?“ Spýtal sa Ježiš.

„Neviem, Pane,“ odpovedala a ešte stále sa pozerala do piesku. Zdvihol ju.

„Nik z nich nehodil do teba balvan?“ Ich oči sa stretli

„Nik, Pane,“ vyznávala a možno sa po prvý krát cítila rovnocenným človekom s ostatnými obyvateľmi zeme.

„Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš....“

Žena ostala paralyzovaná láskou.....

Nezmenila sa. Otrhané šaty viseli na jej tele. Strapaté vlasy sa dotýkali jej tváre... oči, plné sĺz sa ligotali....

To čo sa zmenilo a nebolo vidno, bola istota, že je hodná lásky zo strany druhých.

No nikoho nemohla „prinútiť“ aby sa na ňu pozrel cez „okno lásky...“, každý si mohol vybrať to svoje.

A aj si vybral:

Muž, s ktorým cudzoložila – pozeral cez okno egoizmu a bol rád, že si s ňou môže „zažartovať.“

Sliedič videl cez okno pýchy a pôžitok mu spôsobovala myšlienka: „Som lepší ako ona.“

Farizeji a zákonníci sa pozreli na ňu cez okno prísneho Mojžišovho zákona. A uverili, že ak tvrdo budú dodržiavať zákony a prikázania, bude ich mať Boh rád. Pre nich bolo jasné, že... „Je to handra. Žena, ktorá nemá cenu a k tomu je to hriešnica.“

Ježišovi učeníci pozerali cez okno školy a pýtali sa: „Čo spraví Majster.“

A Ježiš?

Ten si dokorán otvoril okno milosrdenstva a lásky.

Možno mlčal tak dlho preto, že sa cezeň nepozeral iba  na ženu, ale aj na ostatných...

videl „prešľapy“ v životoch predstavených synagógy...

a možno neboli menšie od tých, čo nosila v sebe cudzoložnica. Jediný rozdiel bol iba v tom  že o nich nikto verejne nehovoril....

Ani on nechcel.

Vybavil to inak.

Zabuchol im okná, ktorými sa  pozerali von a zatvoril ich do vlastnej izby, pričom zatiahol aj žalúzie.

„Ak je niekto z vás bez hriechu, tak nech súdi...“

Jeho slová mali moc a prenikli prítomných.

Hneď zistili, čím to v ich srdciach zaváňa...

A radšej sa zdekovali... aby sa náhodou „nepríjemná vôňa, ktorú vypátral Ježiš“ nedostala na povrch aj v slovách...

Žena na nezmenila, ostala stále ženou.

Len ľudia, ktorí sa na ňu pozerali ju videli inak.

Nuž je to prirodzené: okno zo západnej strany nám ponúka iný výhľad, ako to z južnej... A každý vidí inak a iné....

Vraví sa, že láska je slepá.

 A tak sa pokojne môže stať, že človeka, ktorého ste ešte pred niekoľkými mesiacmi milovali, nazývali manželom, manželkou, priateľom, priateľkou, zrazu nespoznávate....

Neviete mu prísť na meno... Sklamal vás.... Pohoršili ste sa na ňom... Neviete si k nemu nájsť cestu....

Kde je chyba? Vlastne je to chyba? Nie je to náhodou výzva?

Možno ste sa odvážili vyjsť z južnej miestnosti do severnej... a zrazu ho vidíte inak... V iných životných súvislostiach....

Ak by ste sa na toho človeka nepozreli iným pohľadom, možno by ste celý život milovali iba svoju predstavu o ňom. O jeho dokonalosti, či slabosti... Ale odvaha sa cení... A tá skutočná sa nekončí sa prvou prekážkou....

Vždy je tu možnosť rozhodnúť sa ako ďalej a čo si vybrať:

Môžeme druhého prijať takého aký je. Nepohoršovať sa na ňom, ak jeho obraz uvidíme cez ďalšie okno. Skôr do svojho pohľadu primiešajme lásku a milosrdenstvo. A to posledné „Amen.“ nechajme na Muža, ktorý v tichu píše do piesku.

Ale máme po ruke aj druhé riešenie.

Zatvorme dvere za vzťahmi, za  láskami, do ktorých sme toľko investovali. Stiahnime sa do svojho vnútra. Nedovoľme iným, aby nás zraňovali a ubližovali. A sami rozhodnime o tom, kedy povieme: „Amen.“ „Bodka,“ kašlem na toho človeka...

Keď cudzoložnica o niekoľko dní prechádzala okolo chrámu, nikto sa jej nesmial. A keď na ňu ukazovali prstom, tak preto aby si hovorili: „To je tá, ktorej odpustil Ježiš.“

Čo sa stalo?

Zmenila sa?

Nie, len ľudia sa na ňu začali pozerať cez nové okno.

Pane, daj nám odvahu, nekončiť „modlitbu“ či „vzťahy“ skôr, ako ty povieš posledné slovo. Nauč nás pozerať sa na ľudí, nie cez naše vlastné predstavy, ale cez okno, ktorým si sa ty pozrel na cudzoložnicu. A ak sa budeme čo len chvíľu cítiť spravodliví a vyvolení, prosím zatvor naše okno, aby sme videli a cítili „vôňu“ nášho často otráveného a oklamaného srdca.

Daruj nám múdrosť, aby sme sa na ľudí okolo vedeli pozerať cez tie správne okná.“

Amen.