Ráno som naštartovala krovinorez a hajde do záhrady. Steblá trávy i buriny mizli a ja som sa vytešovala, že ma už čakajú “iba“ dva – nie menej veľké dvory. To som však netušila, že mi príde pomoc. Veľký to chlap – asi päťročný Matej. Prestavil sa a vraj: „Teta, môžem ti pomôcť?“ Nuž čoby nie... Tak sme sa dali do toho.
Presedlali sme na kosačku. Usilovne ju spolu so mnou tlačil /a občas sa mu podarilo aj zavesiť sa na rukoväť./
„To sme sa ale narobili, že?“ povedal, keď sme skončili s kosením záhrady a pýtal si novú prácu.
„Teraz vezmeme nožničky a ideme odstrihnúť konáriky, ktoré na strom nepatria a vyrastajú zo zeme.“ Podskočil a kráčal 4 kroky predo mnou.
„A keď mi ich ukážeš, môžem ich odstrihnúť aj ja? Pozri som už veľký!“
Prikývla som... A hoci sa mi už nechcelo na tú „záhradu“ – plnú buriny po výdatnom daždi, ani len pozrieť, nestratila som náladu.
A poviem vám, šlo nám to úžasne. Ukazovala som na prútiky a Matej statočne šermoval nožnicami. Po úspešnom boji s vyrastajúcim prútom hlasne a radostne vykríkol :“Yes!“ akoby vyhral milión....
Keď sme prišli k starej hruške, kde tých „zbytočných konárikov“ bolo akosi viac, obrátil sa na mňa a spýtal sa: „Teta, a takéto zbytočné konáriky boli aj v prvej záhrade?“ Vypleštila som na neho oči.... Pochopil, že nechápem... „No vieš, v tej, čo stvoril Boh. Tam kde bývali Adam a Eva...,“ vysvetľoval a chcel okamžitú odpoveď.
„Myslím, že....asi tam .... no neviem... bolo tam všetko úplne super,“ hovorila som a hľadala tie správne slová. Priznávam, nikdy som našu záhradu plnú „roboty“ neprirovnávala k tej rajskej.
„Ja to viem,“ upokojil mňa i seba. „Boh tam nedal nič zbytočné, a ani takéto prútiky.“ Súhlasila som.
„A preto tam bolo všetkým dobre. Aj zajačikom, aj psíkom aj ľuďom... a keďže nemali kosačky, nemuseli kosiť ani trávu,“ uvažoval nahlas.
„A vieš čo sa tam potom stalo?“ pozrel sa na mňa a znova mal aj pripravenú odpoveď. „Iba jedno zvieratko sa tam nevedelo zmestiť do kože – volalo sa had. bŕŕŕ,“ striasol sa. „A ono šlo za Evou, oklamalo ju a vtedy sa to všetko zmenilo. A nič už nebolo také pekné ako predtým...“
Prikývla som. A Matej pokračoval „Boh asi povedal: „Tak moji milí, keď ste viac poslúchali hada ako mňa, budete musieť pracovať.“
Obzreli sme sa okolo. „Pozri tam máš burinu,“ ukazoval prstom malý znalec. „Keby Eva neposlúchla hada, nemusela by si čistiť hriadku...“
Predstavila som si tú situáciu a ironicky som sa usmiala. „No tak to sme ale dopadli, čo?“
„Ale nie! Nie je to také strašné. Boh to vtedy tak nenechal. Ešte isto povedal, že kto bude robiť v záhrade, tak si na neho spomenie. Lebo sa bude pýtať odkiaľ je hrášok? A prečo mrkva musí mať to červené v zemi... Veď sa len pozri ako to rastie a aha tam, tvoj hrášok bude mať o chvíľku aj guličky....,“ nadchýnal sa pre krásu pre mňa „celkom obyčajného hrachu.“ Závidela som mu.... Kým on sa vytešoval z toho, že našu záhradu meníme na podobnú tej, ktorá bola v raji, ja som v duchu kričala, že nevládzem...
„A pozri okrem toho, dovolil ľuďom aby vymysleli aj kosačky,“ zmĺkol a zamyslel sa. No nie nadlho.
„Si narobená?“ spýtal sa ma vo chvíli, keď som nechala svojim myšlienkam voľný priebeh.
„Ako to vieš?“ vytiahla som protiotázku. „Lebo si smutná. A ak bojuješ s burinou, preto, aby si to tu mala ako v raji, tak by si sa mala tešiť, že sa ti to podarí. Moja babka hovorí, že keď trhá burinu, tak nepozerá na ňu aká je škaredá, ale teší sa na to, že bude mať peknú hriadku.“ V reči dospelákov to malo znamenať asi toľko: „ Nepozerajte koľko námahy vás to stojí, ale myslite na cieľ.“
V tom sa spoza nás ozval hlas. „Už musím ísť,“ pozrel sa na mňa môj malý učiteľ. „Počuješ, to kričí moja mama. Nepustila ma za tebou. Ale ja som ušiel. Chcel som. Lebo tvoja záhrada sa mi najviac páči. Máš tu najviac zelenej trávy.“ V tom sa pri nás objavila žena. „Prepáčte, nedovolila som mu to,“ ospravedlňovala sa a prstom hrozila svojmu synovi. „Prisťahovali sme sa sem len nedávno. A včera keď sme boli na prechádzke, tak sme sa rozprávali o záhradách a jednoznačne vyhrala tá vaša.“
Ešte sme spolu stáli pol hodinu a rozprávali sa.... len tak o živote. A záver? Matej potiahol maminu za tričko a hovorí: „Vidíš, ja som dobre vybral. Nepáčila sa nám iba ich záhrada, ale aj tebe, aj mne sa páči aj táto teta...“
Odišli. Teším sa že iba o dve ulice ďalej. No iba fyzicky. Niekde vo mne ostali... A spolu s nimi aj Matejova lekcia o záhrade... o jeho radosti a nadšení....
Ak človek opustí prírodu... ak prestane pracovať na záhrade... a si myslí, že nepotrebuje poznať mená chrobákov, či iných zvieratiek z raja a nepotrebuje žasnúť nad ich krásou a spôsobom života, stáva sa smutným...., lebo „zabil“ v sebe túžbu znovu objaviť Stvoriteľa.
Ak vidí iba problémy a nie cestu, ktorú mu v nich ukazuje Boh, podarilo sa mu odhodiť nádej, a vpustiť do života zúfalstvo...
Ak....
Ja si teraz sedím v záhrade, v tej našej, a pri pohľade na zaburinené hriadky si myslím: „Veď počkaj burina! Vytrhám ťa... a z tejto záhrady urobím to, čo tu dnes „už“ videl Matej – raj...“
Želám vám veľa odvahy: „Nájsť si tú svoju záhradu – a urobiť z nej raj...“ A ešte jedna rada: V prírode sa najlepšie hľadá
„Bože, daj nám odvahu hľadať ťa na miestach, kde to robili naši otcovia...“
