„Všetko čo sa stane, má zmysel.“ Ako ťažko sa počúvajú tieto slová, keď človek tápa v tmách. Keď niekomu dôveroval a ten druhý pošliapal to, čo bolo pre neho tak „cenné“ Keď sa jeho tajomstvá rozsypali vo vetre... Keď nemá na blízku nikoho, kto by s ním prešiel kúsok cesty. Áno, aj vtedy, všetko, čo sa stane, má zmysel...

Ján bol kresťan.

Od malička vychovávaný vo viere.

Práve ona ho viedla k tomu, aby slúžil celým srdcom Bohu a konal dobré skutky.

Miloval život a priateľov. 

Pomáhal im aj tam kde nemusel. Robil pre nich všetko, čo im videl na očiach. 

Prial si,aby bol Boh s ním spokojný.

Chcel sa pripodobniť Ježišovi, ktorý konal dobré skutky.

Veril v silu priateľstva.

Niekde hlboko v srdci, mu rodičia zapísali nezmeniteľnú poučku: „Ak budeš dobrý, ak budeš pomáhať, ak budeš milý, aj ľudia, aj Boh budú s tebou spokojní.“

Ján sa veľa modlil sa a ďakoval Tomu hore za priateľov,

za to, že ich má,

za to, že mu je s nimi dobre....

 

Lenže TEN hore sa....." zbláznil."

 

Jedného dňa sa stala tragédia. Ján prežíval náročné obdobie.

Nevládal už toľko pomáhať svojim priateľom.

Nemohol  spať a z tváre mu zmizol úsmev.

Zmenil sa. Zatvoril sa do seba a v samote často premýšľal nad svojim životom.

V duchu čakal, že na dvere zaklopú tí, ktorým pomáhal

... že budú s ním, aj keď bude mlčať, či kričať od bolesti

.... že ostanú, aj keď im povie: „zmiznite“ a za jeho odmietaním budú vidieť bolesť, s ktorou si on sám nevie dať rady...

Aj on tak robil, keď mal na to dosť síl...

 

No jeho priatelia, ktorým dôveroval sa postupne strácali...

.... počul ako o ňom rozprávajú navzájom... no nik z nich za ním neprišiel

... počul ako ho súdia... ako premieľajú jeho /teraz už verejné/ tajomstvá....

 

Jána zo dňa na deň stále viac a viac premáhal smútok.

Kričal na Boha a pýtal sa: „Čo zlé som ti urobil Bože? Prečo je to také ťažké? Kde sú moji priatelia? Prečo nik z nich nepríde? Prečo sa nespýtajú ako sa mám? Prečo mi nepomôžu? Prečo?“

Boh mlčal.

Ján si matne spomínal na slová nezávislých pozorovateľov. Dostávali sa mu do uší, keď mal silu milovať svojich priateľov a nosiť im „modré z neba.“ Zneli v ňom ako prázdna ozvena: „Tento človek nie je tvoj priateľ, iba sa mu páči, čo pre neho robíš...“

Nechcel im veriť.

No ony nemali v pláne opustiť jeho uši...

 

Ján ostal sám.... cítil sa ako stroskotanec na pustom ostrove.

Keď mu v jednu noc Boh ukázal príbeh hernej Konzoly.

Bola raz jedna herná Konzola.

Nebola obyčajná. Mala srdce a vedela premýšľať.

Poslúchala každého, kto ju vzal do rúk.

Ak dostala od človeka príkaz: „posuň sa vpravo“ posunula sa, ak vľavo, ochotne poslúchla. Keďže v ľudských rukách trávila veľa času, poznala každé, ktoré sa vďaka nej mohli hrať.

„Ó, Bože, som taká šťastná Konzola,“ šepkala, keď prišiel večer.

“Ďakujem že si mi dal takú skvelú rodinu. Jakubko má iba šesť, ale už vie, ako má so mnou zaobchádzať. Aj Dávid sa so mnou rád hrá. O ockovi, ani nehovorím. Ten si ma môže vziať iba vtedy, keď už deti spia. Som tvoja šťastná, užitočná Konzola. Ďakujem ti Bože.“

 

Takto to šlo niekoľko rokov... a v srdci šťastnej Konzoly sa objavila nová túžba:.

 

Raz večer sa odvážila prihovoriť Bohu takto: „Bože, naozaj si myslím, že ma moja rodina má rada a že by mi pomohla, keby sa mi niečo stalo. Som už staršia a viem, že sa môžem pokaziť. Ale ak ma moja rodina nemá rada, tak mi to prosím povedz teraz. Nechcem žiť v klamstve. Lebo viem, že ty si pravda.“

 

Boh niekoľko dní mlčal. No potom prehovoril.

Konzola sa v Jakubových rukách pokazila.

„Mamí,“ kričal celý bez seba. „Chcem novú, táto nefunguje.“  A hodil ju do kúta.

 

Konzola neverila vlastným ušiam: „Ako? Veď ja sa ešte môžem opraviť, chce to len láskavého človeka, ktorý pozapája nanovo moje kontakty...“ Vzlykala. No nik si ju nevšímal...

 

Večer ju otec zaniesol do popolnice.

Cez škáru videla na hviezdy. „Bože, prečo si to spravil? Prečo si mi vzal moju rodinu?“ Kričala do prázdna.

 

A tu sa z neba ozval jasný hlas.

„Milá moja. Urobil som to pre tvoje dobro.

Nie všetci, ktorí sa ťa dotýkali a ktorí ti hovorili, kedy máš ísť vpravo a kedy vľavo, boli tvoji priatelia.

Videli v tebe iba obyčajnú vec. A boli spokojní, rovnako ako ty, keď s tebou mohli manipulovať podľa svojich predstáv...

A ty, moja milá, si odvážna....

Veď či si ma neprosila, aby som ťa voviedol do pravdy?

A milá moja, urobil som v tejto chvíli niečo iné?“

 

Konzola sklopila oči. No Boh pokračoval:

 

„Pamätaj. Nie si milovaná preto, že robíš iným dobro, ani preto, že im pomáhaš a vyhovieš ich prianiam. Milovaná si preto, že si....“

 

Konzola si utrela slzu. Hoci bola pokazená a sama, cítila blízkosť Pravdy. Pravdy, ktorá oslobodzuje a dáva krídla.

V tom zbadala zvráskavené ruky. Otvárali popolnicu.

Do očí sa jej pozeral akýsi starec...

Vzal ju a vo svetle pouličnej lampy sa jej ešte raz prizrel.

Pokýval hlavou: „Pôjdeš so mnou. Opravím ťa a dám ti novú šancu.“

Konzola si  z hlboka vydýchla.

Veď práve zistila, kde je Pravda.

A bola si istá, že tohto starčeka poslal Boh.

 

Keď sa Ján prebudil, pochopil, že naozaj  má zmysel všetko, čo sa stane.

Rozhodol sa pre modlitbu odvahy...

Odteraz ho bude viesť Boh, lebo iba on mu dáva silu a vovádza ho do Pravdy...

Musel odísť od ľudí, ktorých považoval za svojich "Priateľov"... aby sa mohol stať sám sebou a kráčať po ceste s Bohom.

 

Nuž, taký je náš Boh

Ak ho nechceme počúvať, prehovorí skúškou a krížom...

... Veď v skúške sa osvedčí priateľstvo....

... Ak je pravé, vytrvá... ak bolo iba hrané, stratí sa...

 

A ON?

Má nás rád...

A preto nás uvádza do plnej pravdy.

Je lepšie odísť, ak človek zistí, že bolo priateľstvo hrané...

Zatvoriť všetky cesty. Prestať sa stretávať.

Už ostáva iba jedno. Za ľudí, ktorí vstúpili do života sa modliť...

Nech sú požehnaní.

 

PS: Buďme odvážni! Nenechajme zo seba robiť herné Konzoly, pretože sme viac... sme Božie deti.

A priateľstvo sa skúša ohňom...

 

Modlime  sa, aby sme neboli otrokmi vzťahov, či toho, čo si iní o nás pomyslia...

A prosme o odvahu, aby sme Bohu dovolili, aby nás voviedol do úplnej pravdy.

Žiť priateľstvo len preto, že druhý je so mnou spokojný, je veľmi málo...