Peťa je už šiestačka. S namaľovanými nechtami, poškúľujúca po melíre. Našla som ju sedieť za stolom. Na papieri dva stĺpiky. Hore mená Paľo a Peter a pod nimi priezviská s počtom bodov.

„Vieš“,- vysvetľuje „to sú naši chalani a ja si práve jedného z nich vyberám za frajera. Lebo oni ma všetci chcú.“ Tvári sa vážne a ja len zíram, ako ich dokáže ohodnotiť bodmi. V jednej ruke červené pero, druhou sa hrabe vo vlasoch a s pýchou dospeláka /ktorý pravdepodobne nepozná pojem sklamanie/ mi vysvetľuje.„Paľo H. sa mi páči, vieš má super svaly, ale niekedy hučí ako medveď a ťahá ma za vlasy. V podstate je trápny . Peter C. je zasa tichý. Neviem, či by som chcela mať pri sebe niekoho, kto by sa ma nevedel zastať, keď ma niekto napadne. Paľa D. by mi závidela aj Zuza, ale on sa musí stále učiť...“

Kývam hlavou, a snažím sa tváriť, že jej rozumiem... Medzi frajermi si vyberá ako medzi oblečením napchatým v skrini... A želám si, aby si vybrala správne. Ale obávam sa, že nech sa rozhodne pre ktorékoľvek meno z jej zoznamu – a to ich tam má minimálne 10 - po istom čase zažije sklamanie.

A predsa poznám Niekoho, kto sa nesklamal.

Vybral si správne. Presne z tých dvoch mien: Petra a Pavla. Bol to Boh. Vybral si dvoch ľudí a zveril im samého seba. Je pravda, že skôr ako sa naplno nasťahoval do ich života, uštedril im preplesk Božej Lásky a milosrdenstva, ale to iba preto, aby vedeli „mlátiť“ tých, ktorí im budú zverení.

Peter, známy ako rybár, opúšťa svoju loď, svoje siete, a nechá sa uloviť. Najskôr svojim bratom Ondrejom a potom Kristom.... V jeho sieťach sa metá ako ryba na suchu a často nechápe o čo tu ide.

Chce brániť svojho Majstra pred utrpením a On, Ten, čo má byť podľa jeho predstáv šťastný, že má svojho bodygárda, ho nazýva satanom.

Na hore Tábor chce postaviť tri stánky, lebo mu je dobre, ale ostáva mu iba rozčarovanie z chvíle, kedy sa duša stretne s nebom. A ešte niečo: Hlava plná otázok, prianí, skúmania a predstáv, ktoré sa značne odlišujú od tých Majstrových. Nevadí.

Ani jeho zapretie a slová o tom, že Ho „nepozná“, nevyvedú Krista z rovnováhy. Ba naopak. Dovolia mu, aby po svojom zmŕtvychvstaní vstúpil nanovo do jeho frustrovaného života. A aby mu položil otázku: „Peter máš ma rád?“ "Peter Miluješ ma?"

Pavol tiež nebol kvietkom, ktorý pestovali od malička v Ježišovej škole. Bol pichľavý, tak povediac, farizej a jediné čo si  prial, bolo aby sa Kristovmu učeniu urobil koniec.

Cestou do Damasku ani len netušil, že o niekoľko dní bude aj on patriť medzi ohlasovateľov evanjelia. Bol to šok.

Áno, priznajme si. Keď nás Boh chce niečo naučiť, použije občas aj šokovú terapiu. Zapáli nás a my ideme.... Hlásame, slúžime, a je nám jedno, čo  a kto si o nás myslí...

Pavol hviezdil... , Boh mu ukradol srdce a on sa  nechal ním viesť... A to nielen vtedy, keď svietilo slnko, ale aj v daždi a v búrkach... V bolesti, v utrpení... jednoducho vždy. Za každého počasia i okolností

Čo z toho vyplýva:

Boh sa jednoducho nezmýlil. Za každým Petrovým a Pavlovým prešľapom videl nádej na nový „komunikačný kanál“ značky odpustenie.

Za každým nesprávne pochopeným slovom zo strany človeka, vidí príležitosť na dialóg, na otvorenie očí pre Božie veci....

Jednoducho, za každým našim prešľapom nám ponúka novú šancu: A pretože je Boh, nemýlí sa...

A nezmýlil sa, ani vtedy, keď si vyvolil teba, či mňa...

Aby sme to pochopili, dovoľme mu, aby nám „ukradol“ srdce a za každým pádom, hľadajme to čo nám ponúka Láska.