Je podvečer. Smerujeme na salaš. Slnko sa opiera o čelné sklo auta. Bráni nám vo výhľade a núti nás, aby sme bojovali o nový pohľad na to, čo má prísť...
Konečne sme na mieste. Koniec dediny. Víta nás asi trinásť veľkých psov a jedno malé šteniatko, ktoré objavujeme ako posledné. Oddychuje v krabici. Keď vyrastie, aj ono bude zavracať ovečky, no teraz zíva a zatiaľ ich asi ani nevidelo.
Vstupujeme do malého domčeka. Statní chlapi sedia nad veľkými nádobami zahladení do svojej práce. Pozdravíme sa. Stroho nám opisujú, čo práve robia.
Jeden z nich má v ruke mierku. Berie do nej syr, vytláča z neho srvátku – akúsi bielu tekutinu, podobajúcu sa mlieku. Druhý zasa prehadzuje hrudy syra zo sitka na sitko a raz ich dáva do horúcej, raz do studenej vody. Pod jeho rukami vznikajú bochníky. Ešte chýba pečať. Slovenský znak – kríž na kopcoch. Ten vkladá do bochníka ako posledný. Potom všetky bochníky naukladané vo veľkom lavóre smerujú do udiarne...
Ruky týchto mužov sú unavené a tváre hlboko ľudské. Je v nich bolesť, láska, odvaha a túžba urobiť všetko, aby ich najbližší mohli žiť. Ich vrásky hovoria o prežitých a zrejme aj neľahkých rokoch.
Na salaši trávia viac ako pol roka a každý deň robia to isté, pretože ovce nepoznajú nedele ani sviatky.
Mužovia vstávajú o pol štvrtej aby podojili ovečky. Pred siedmou ich jeden pastier s troma alebo štyrmi psami vedie na pašu. A má čo robiť. Veď on sám sa do pol tretej popoludní musí postarať o šesťsto oviec. Vraj kedysi chodievali dvaja, ale teraz sa musí šetriť ako všade.
Popoludní, keď sa ovečky vrátia, hodinu oddychujú a prežúvajú. Zatiaľ sa pripravujú veci na dojenie. Musia sa postarať o každú ovečku. Keby na nejakú zabudli, zapálilo by sa jej vemeno a mohla by uhynúť. Ani nezbadajú a prichádza večer. To už sa skláňajú nad nádobami a pripravujú hrudky syra. Končia vtedy keď slnko už dávno zapadlo za kopec, premýšľajúc nad tými, ktorých nechali „doma.“. Je niekoľko minút pred polnocou.
Slnko zapadá a my pijeme žinčicu a jeme syr. V duchu sa vraciam k Ježišovi a usmievam sa. Má čo s nami robiť, musí sa nadrieť, aby sme sa mu nestratili – my jeho ovce. Čo nestratili, ale aby sme priniesli nejaké to ovocie – lásku, normálne vzťahy, úctu... A nestará sa o nás iba od pol štvrtej rána do neskorej noci ale stále nad nami bdie. Túži, aby bdeli nad nami aj iní....
Pastieri, kňazi, biskupi
Tí povolaní, vysvätení, slúžiaci omše, spovedajúci, žijúci v tomto svete a predsa nie sú z tohto sveta.
V živote som ich stretla dosť. Tých horlivých, i tých menej. Viac zbožných, ale aj ľudských. Spravodlivých i tých nespravodlivých. Láskavých i tých menej. Pravdovravných i tých, čo viac presadzovali svoju pravdu na úkor Božej. Tých ktorí milovali svoje farnosti, ale aj tých, ktorí neustále frflali na svojej neposlúchajúce ovce.
A stretla som aj ovce. Milujúce, dôverujúce, chváliace a počúvajúce svojho pastiera, ale aj tie, ktoré odišli z košiara a našli na svojom pastierovi chyby, ktoré snáď ani nemal. Nechceli prejsť s jeho pomocou do Božieho ovčinca, kde je pastierom sám Boh.
V duchu vidím známych kňazov, tých fajn, i tých ktorí akosi svojim ovečkám neprirástli k srdcu. Počujem krik pastierov i nespokojné bľačanie stáda. Ozaj viete, že ovca, ktorá sa cíti v bezpečí, nebľačí? Dokonca aj tá chorá, keď vie, že ju pastier má rád, pozerá naňho s dôverou?
Môj pohľad znova zamieri k malému domčeku, kde sa usilovne pracuje. Myslím na obyčajných mužov, a túžim, že všetko z nich a možno viac „zbožnosti“, či vzťahu s Pánom by mal mať taký pravý pastier....
Začína pofukovať teplý vietor. Všade okolo je ticho. Slnko nám máva poslednými lúčmi. O chvíľu tu bude nedeľa Dobrého pastiera.... a tak vysielam prosbu hore, k tomu, čo stvoril žiariacu guľu na oblohe a ktorý vložil do sŕdc mnohých mužov povolanie ku kňazstvu:
Pane Ježišu, ďakujem ti za pastierov, a prosím aby nikdy nechceli nič robiť bez teba. Aby stáli pri svojich ovečkách, najmä v čase, keď im nerozumejú, aby ich neopúšťali, keď ony preklínajú. Prosím posilni ich srdcia, aby sa o svoje stádo starali s láskou, aby sami boli mužmi tvojho Slova, plní Ducha svätého a aby statočne bojovali o všetkých, ktorí sa stratili. Zapáľ v nich túžbu vstupovať do tvojej blízkosti v tichu a v nazeraní do tvojej tvári, ktorá žiari viac ako slnko. Odpusť ovciam, ktoré ich zraňujú a odpusť aj pastierom, ktorí spôsobujú, že sa ich ovce nekŕmia na tvojich pasienkach. A nech sa v ich živote stane čokoľvek, prosím v tej záverečnej poslednej hodine, daj každému pastierovi milosť, aby prešiel cez teba – ako Bránu k Otcovi.
Odchádzame. Salašová realita však ostáva. Nielen tam na salaši. Ale aj v mojom srdci. Akosi viac rozumiem Ježišovi a tomu, čo hovoril o pastieroch.... ale aj o ovciach. Veď jednu zatúlanú som našla na salaši aj ja – a chytiť ju nebolo vôbec jednoduché....
Takže, Bohom milovaní pastieri.... učte sa s láskou a v láske od svojho Pána Pastiera
Damiána
