Tu je môj príbeh resp. dotyk Boha s človekom.

Dodnes si presne pamätám na ten deň a ešte aj veľmi dlho naň pamätať budem. Bola sobota večer a ja a moji priatelia sme sedeli na deke vo veľkom stane menom hangár. Počúvali sme samé známe kapely a pritom chválili Boha celým svojim srdcom. Čas nám tak neskutočne rýchlo utekal, až som sa nestačila diviť. Po dlhšom čase ako to už u mňa býva zvykom sa mi veľmi chcelo spať. Moje oči sa stále čoraz rýchlejšie a rýchlejšie zatvárili a ja som ich nedokázala mať pod kontrolou. Všetko ma neuveriteľne bolelo a stále sa mi v mysli vynáral náš nádherný stan a môj útulný spacák, ktorý akoby na mňa nedočkavo volal: Stanka pod už konečne spať, no ja som vedela, že táto chvíľa nastane, len teraz ešte nebol ten správny čas. Skončil jeden spevák a ja som tajne v kútiku svojho srdca dúfala, že je už koniec, a predsa opak bol pravdou. Viečka mi oťaželi a na chvíľu som zaspala, no zrazu ma z mojich driemot prebudil hurónsky krik. Ihneď som sa prebudila, pozrela sa na pódium a čo to nevidím? Opäť vystúpil ďalší spevák. No, medzitým vyhlásili modlitby za uzdravenie, ktoré sa konali v druhom stane. V tom momente sa mi zatriaslo celé vnútro. Idem? Nejdem? Nebude to divné? Takéto myšlienky sa mi preháňali hlavou. No, Boh si už našiel spôsob ako ma tam dostať. Z ničoho nič sa na mňa s nádherným úsmevom pozrela moja kamarátka a položila mi najťažšiu otázku: Stanka chceš ísť? Ja som sa na ňu vyplašene pozrela a v tej chvíli sa vo mne odohrával neskutočný boj. Zrazu som nevedela čo mám povedať. No na rozmyslenie som mala niekoľko sekúnd a tak som si povedala. Stanislava utekaj skúsiť za to nič nedáš. Ani neviem ako som povedala áno. Následne ma povzbudila a vraví: Neboj nič tuto kolega pôjde s tebou a tak táto celkom jednoduchá veta ma dosť upokojila. A tak ako som tak mlčky kráčala za mojím kamarátom , neschopná so seba vysúkať jediná slovo v mojej mysli sa odohrával veľký boj so strachom. V ten večer som sa veľmi bála. Taký strach som vo svojom živote ešte nemala, no zároveň v tej neuveriteľnej tme akú som prežívala mi Pán svietil prostredníctvom tohto môjho kamaráta. On bol v ten večer  ako moja lampa, ktorej som verila, že zhasne, až vtedy keď jej to ja dovolím. Ako sme sa približovali k stanu ja ho nazvem stanu uzdravenia som bola opäť taká vystrašená, až som mala pocit, akoby som bola úplne niekde inde, jednoducho niekde v tichu a s Bohom. V duchu sa pýtam: Bože, čo to teraz vlastne idem robiť? Kam ma to vedieš? A odpoveď prišla niekde z hĺbky môjho srdca: Neboj sa a kráčaj som stále s tebou. Tak som tam stála spolu s ostanými. Stále som sa obzerala vôkol seba či tam nájdem človeka na ktorom je vidno že potrebuje uzdravenie. Na moje počudovanie bol tam iba jeden na vozíčku, ostatní vyzerali byť v pohode. Po určitom čase som chcela odtiaľ ujsť bežať a bežať niekde veľmi, veľmi ďaleko. No mala som pocit akoby moje nohy oťaželi, nie a nie sa pohnúť z miesta. Vtedy mi Pán povedal: Nie tu budeš nikam nejdeš. Ani neviem ako a kedy, ale odrazu to celé vypuklo. Žehnali nám, modlili si za nás a môj žalúdok začal pracovať. Moje vnútro sa začalo prebúdzať a naplno pracovať, hoci ja som nechcela, no Boh áno. Zrazu sa mi totálne všetko vymklo spod kontroly. Začala som prehĺtať a vidieť plakať všetkých okolo mňa. Práve vtedy sa nahol ku mne môj kamarát a pýta sa ma: Stanka máš skupinku? A ja ako malé dieťa vravím: Nie nemám. Opäť som pocítila bratskú lásku. Stále som očkom sledovala, či je môj kamarát za mnou a predstavte si on tam stále bol. Vravím si: Waw takto trpezlivo na mňa ešte nikto nikdy nečakal. Zasa sa nás začali pýtať: Ak niekto potrebujete, aby sme prišli za vami a vložili na vás svoje ruky neváhajte a zdvihnite ruky a my prídeme. Práve vtedy tá moja vyskočila ako raketa, až som ju mala sto chutí poriadne vycápať , no už nebolo cesty späť. A tak prišla za mnou taká odo mňa staršia pani, celkom jemne na mňa položila svoje ruky a začala sa za mňa modliť. Akurát pri tejto modlitbe som prepukla v hlasitý plač, ktorý nie a nie zastaviť a nielen ja ale aj všetci okolo mňa. Moja modlitebníčka, ktorá sa za mňa modlila nestíhala vyťahovať vreckovky. A môj kamarát taktiež. Napokon má táto pani tuho objala so slovami: Boh ťa má rád presne takú aká si. A ja som po prvý krát v živote tuho objala celkom neznámu ženu a silno som plakala v jej náruči. Vôbec neviem koľko sme sa objímali, no ten pocit bol úžasný. Napokon som sa obrátila k môjmu kamarátovi, ktorý tam ešte stále verne stál, tuho som ho objala a hlasite som plakala a plakala. On ma pevne držal a čakal pokiaľ sama neprestanem. Celkom tíško ma držal a čakal. Toto ma už vážne dostalo. Vravím, si vidíš akých máš super priateľov? Keď som už konečne prestala vraví: Môžeme ísť? Áno. Tak teda poďme. Cestou do stanu mi môj kamarát vraví: Takto plakať som ťa teda ešte veru nikdy nevidel. Vravím: Ja pred priateľmi nikdy neplačem a takéto niečo som ešte nikdy nezažila. To som rád že si to konečne zažila. V hlavnom stane môj plač pokračoval. Odrazu mi bolo úplne jednu, že sa tam nachádza zvyšok mojich kamarátov. Sadla som si vedľa mojej priateľky, tuho som ju objala a slzy mi nezastaviteľne tiekli a tiekli. Práve vtedy boli podľa mňa moji priatelia najšťastnejší na svete, lebo videli akým spôsobom sa ma dotkol Boh a možno sa od neho naučili ako sa ma majú dotýkať oni sami. Chvála ti Pane Kráľ večnej slávy.