"Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo.
Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá." (Mt 15, 21-28)
V evanjeliu minulej nedele kričal Peter od strachu: „Pane, zachráň ma!“ Dnes je to matka, kanaánska žena, ktorá kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Učeníkom jej krik vadil, lebo povedali Ježišovi: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“
Raz som počula, že to, čo premohlo viac ako desať chlapov naraz bol plač a krik jednej ženy.
Myslím si, že to bola jej veľká dôvera, ktorá jej dávala silu vytrvať. "No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“"
V akom postoji prichádzame k Ježišovi?
Sme vytrvalý v modlitbe?
Môže Ježiš aj o našej viere povedať: "...veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“?
Čo, alebo o koho uzdravenie by sme mali vytrvalo a s vierou prosiť Ježiša?