Materstvo vždy bolo pre mňa požehnaním a radosťou, čo neznamená, že neboli i náročné chvíle. Toto leto som si uvedomila omnoho viac, ako Boh túži prežívať rodičovstvo s nami, ako rád pripravuje prekvapenia a zabezpečuje všetko, čo potrebujeme duchovne, duševne i materiálne.

Na huby chodíme všetci štyria- dvaja dospeláci a dve deti vo veku 5 a 1,5. Kočiarik sme kupovali s „víziou“ chodiť do prírody a na túry, a tak veľké kolesá toho nášho zvládnu aj hoc-akú lesnú cestičku. Ale ani najlepší kočiarik nezvládne predierať sa húštinou a mladinkou. Pre nás to znamená zvoliť si dobre prístupný les, ísť poslušne po lesnom chodníku a zamerať sa na úlovky dostupné z kraja. Povedali by sme, že dosť obmedzujúce...ale my si užívame prísť domov s plnými košíkmi hríbov, čo sme nazbierali len tak po ceste :) Keď ideme s chlapcami, ani raz sme neprišli naprázdno- hoci bolo sucho, neskoro a v nie najlepšej lokalite. Tisnúc kočiar s pohľadom len tak zameraným na krásne hustý mach som „stretla“ obrovský hríb celý ukrytý v poraste -hádam- doteraz môj najkrajší úlovok. A vtom som úplne spontánne vyslovila: „Vidíš Lukasko, keby Ťa mamka nekočiarikovala, určite by nenašla takú veľkú hubu. To je Božia odmena za to, že som zostala s Tebou (a neodbiehala prečesávať les).“ Usmiala som sa a zrazu som pocítila radosť z toho, ako konkrétne a krásne sa môj Boh Otec stará o to, aby ma potešil, a zároveň ubezpečil o tom, ako si On cení, keď sa mi obetujeme pre svoje deti.

Boh má rôzne spôsoby, ako nás odmeniť a potešiť. 

Keď sme tento rok robili rezerváciu našej dovolenky, snažili sme sa krvopotne dostať apartmán za dostupnú cenu, lebo naše deti citlivé na každé šuchnutie, potrebujú izbu zvlášť, a keďže Lukas je ešte malý, hľadali sme riešenie dvoch prepojených izieb. Po rozsiahlej komunikácii s viacerými hotelmi sme to vzdali a zobrali sme ako zvyčajne dve izby vedľa seba a detskú kameru s nočným videním pribalili do kufra. Keď sme dorazili do hotela, manžel vybavil všetky formality a vyniesol naše kufre hore, zatiaľ čo ja som sa hrala s deťmi vo veľkom detskom kútiku na prízemí. So spokojným výrazom mi oznámil, že ubytovanie je super a budeme veľmi spokojní. Vyšli sme teda spoločne hore, prezrela som si izby a reálne som manželovi povedala: „Toto nemôže byť naše ubytovanie. Choď sa, prosím, na recepciu opýtať, či nám omylom nedali izby niekoho iného.“ (Nepáčila sa mi totiž predstava, že len čo skončím s vybaľovaním, budem veci pekne prevláčať do štandardnej izby, za ktorú sme si zaplatili). Izby boli viac ako nadštandardne veľké, každá s tromi oknami, krásnym vybavením, navzájom prepojené dverami! Dostali sme viac ako apartmán, za omnoho nižšiu cenu, čo mi naozaj nachvíľu vyrazilo dych. Potom som si uvedomila, že tento bonus sme dostali len kvôli a len vďaka našim detičkám. A zároveň- ako málo čakám od Boha niečo viac, než si ja dokážem predstaviť...ako málo sa na Neho spolieham v bežných veciach a a ako málo verím, že Ho zaujíma stereotyp a banálne záležitosti, ktoré riešim.. Ale On, On ostáva prítomný a nedá sa odradiť, zaujíma sa a teší sa z nás.

A tak sa teším aj ja: z božích bonusov na deti a z toho, že v tom celom, skryto a ticho je najväčší bonus môjho života- Boh.

Foto: zdroj internet