Závesy a uteráky nepatria k veciam, ktoré by moji chlapi nakupovali radi. Chlapská jazda ich baví omnoho viac a spokojne ma prepúšťajú. Vraj sa nemusím ponáhľať- veď v kufri je už naložená kolobežka a bicykel...
Tak pokojne pozerám farby a ceny a už mi je aj smutno za mojimi troma mušketiermi, hoci viem, že si teraz užívajú a o chvíľu budeme zasa spolu. Pomaly sa stmieva a nastupujem do auta, kde vládne nadšená nálada. Martin začína a chváli najmladšieho, ako to prvýkrát zvládol na novom bicykli, ako mu to išlo, aký je šikovný. Do toho sa zozadu ozve starší: „Ocko, povieš o mne?“ Žiadne: „Mamka a ja som sa naučil...“ „Mamka, mne to išlo super...“ Kľudne mi mohol povedať sám a pochváliť sa, že už vie skákať na profesionálnej dospeláckej kolobežke, aj keď má len 6. Mohol zo seba rýchlo vysypať, aký je šikovný, koľko krát sa mu podaril skok a všetko okolo toho. Mohol- ale nechcel. Teraz išlo o to, aby ho pochválil predo mnou ocko. A on ho pochvychvaľoval, opísal v najmenších detailoch, jednoducho aký skvelý, šikovný a neobyčajný chlapček ten náš synček je. A jeho malé srdiečko sa uspokojilo, v plnom vedomí a istote, že ocko si ho všímal a vyjadril mu uznanie „na verejnosti“.
Asi ma nikdy neprestane fascinovať detské srdce a potom si uvedomím, že také máme vlastne všetci. A tak túžim, aby sme si to uznanie a zaslúženú pochvalu nenechávali sami pre seba- zvlášť ockovia a maminky, duchovní otcovia a duchovné mamy. A myslím, že za to zasa my dostaneme pochvalu od nášho nebeského Otca.