Keď sa farizeji dopočuli, že Ježiš umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?”
Viď Mt 22,34-40
Už niekoľko po sebe nasledujúcich nedieľ sme svedkami napätých rozhovorov medzi Ježišom a predstaviteľmi elity národa – veľkňazmi, staršími ľudu, farizejmi, znalcami zákona a saducejmi. Evanjelium 30. nedele je predposledným dielom z tohto „seriálu“. Začal sa podobenstvami o láskyplnej starostlivosti a trpezlivosti Boha, ktorý túžobne (ale márne) očakáva slobodnú odpoveď človeka (viď podobenstvo o dvoch synoch a o vinici so zlými vinohradníkmi). Pokračovanie sa nesie v podobnom duchu. V podobenstve o svadbe kráľovho syna sa s ešte väčšou naliehavosťou ozýva Božia túžba po tom, aby človek konečne zareagoval na jeho opakované pozvania. Opäť však nenachádza odozvu. Ako poznamenáva evanjelista, veľkňazi a farizeji síce vybadali, že v podobenstve o vinohradníkoch Ježiš hovorí o nich (viď Mt 21,45), ale ich reakcie nasvedčujú, že uvažujú stále po svojom. Vyťahujú na Ježiša otázku o platení dane cisárovi. Sama o sebe určite nie je nezaujímavá. A Ježiš dokáže i túto príležitosť využiť k tomu, aby – podobne ako v predchádzajúcich podobenstvách – viedol pozorného poslucháča od úzkoprsého ľudského trochárenia k veľkorysosti, ku ktorej dospieva ten, kto upriamuje svoj pohľad na Boha. V kontexte, v akom táto otázka zaznieva, však začína naplno vysvitať, že veľkňazi a farizeji sú stále úplne mimo. Vrcholom ich trápnosti je ďalšia a posledná z ich prešpekulovaných otázok: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?”
Obsahom všetkých spomenutých podobenstiev, ktoré Ježiš práve vyrozprával, je nesmierne láskyplná Božia starostlivosť. Ježiš nástojčivo trvá na tom, že Boh opakovane podniká stále nové a nové kroky v ústrety človeku a čaká iba na jeho odpoveď a prijatie. Podstatou Ježišovho hlásania, nie je to, čo má alebo nemá, smie alebo nesmie robiť človek, ale to, čo pre neho neustále robí Boh. Akékoľvek smiem, nesmiem či musím je už len samozrejmým dôsledkom vzájomného láskyplného vzťahu. Pre toho, kto dobre pochopil to prvé, je to druhé úplnou samozrejmosťou. Avšak ten, kto sa stará len o to druhé, zúfalo stavia svoj život na piesku. To je situácia starších ľudu a učiteľov zákona. Stále melú len a len svoje: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?” Ich otázka je pohŕdavým mávnutím rukou nad oslobodzujúcou pravdou o Bohu, ktorú predkladá Ježiš. Tá ich nezaujíma. Vzťah k Bohu ich nezaujíma. Majú záujem len o minimum nevyhnutné k tomu, aby si zachovali imidž bezúhonných ľudí. Takéto minimum ale neexistuje. Existuje len celý Zákon a Proroci, čo nie je o plnení prikázaní, ale o vzťahu Boha a jeho ľudu. Ježišova odpoveď opäť ukazuje tým istým smerom ako všetky jeho podobenstvá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Existuje niekto, kto by si mohol pri týchto prikázaniach s uspokojením zaškrtnúť pomyselnú položku „splnené“?
