Ako prežívať sväté prijímanie, aby bolo „každodenným obnovovaním  sa“ v „prvotnej láske“, a nie všednosťou, rutinou,  statickým a bezduchým opakovaním akéhosi rituálu?

Isteže, je ťažko nájsť odpoveď, na ktorú by sa dalo povedať:  „Toto rob a budeš žiť“ (ako hovorieval Ježiš). Predsa však sa zdá,  že nám tu môže dobre poslúžiť jedna paralela, ktorá asi nie celkom  oprávnene, býva len málo zdôrazňovaná.

Vo Svätom Písme (Starého i Nového zákona) je nápadne veľa  miest, v ktorých je vzťah Boha (resp. Krista) k svojmu vyvolenému  ľudu (resp. Cirkvi) opisovaný obrazom Ženícha a Nevesty. Mohli  by sme z toho konštatovať, že Boh si slúži inštitúciou manželstva  ľudí, aby na nej poukázal na svoj vzťah k ľuďom. Ale nezabudnime,  že Cirkev od počiatku konštatuje aj opačný vzťah, že totiž  Boh stvoril manželstvo na obraz svojho vzťahu k ľuďom. Zdá sa  skutočne, že manželstvo existuje vo veľkej miere aj na to, aby približovalo  a znázorňovalo vzťah Boha k človekovi.

V tomto zmysle Kristus je pravý Ženích a Cirkev je pravá Nevesta.  Telo ženícha však patrí neveste a telo nevesty patrí ženíchovi.  To teda znamená, že mystické „manželské“ spojenie Krista  a Cirkvi sa uskutočňuje predovšetkým v Eucharistii, lebo práve  tam Kristus dáva svoje telo Cirkvi a Cirkev prijíma telo Ženícha  a celá sa mu oddáva.

Aplikujme to na seba: my (každý pokrstený osobne) sme  súčasťou „tela Nevesty“, keďže sme údy Cirkvi. Ako takí prijímame  telo Kristovo (sväté prijímanie), ale ako takí aj my celkom  patríme Kristovi! Ak to nie je tak, v sebe narušujeme ono mystické  spojenie Cirkvi s Kristom: v takom prípade vo mne sa Nevesta  neoddáva svojmu Ženíchovi, ktorému patrí. Čo to znamená?

Tí, ktorí žijú v manželstve (ale do určitej miery azda všetci  rozumní dospelí ľudia) si určite dobre uvedomujú poslanie pohlavného  života v manželstve. Vyberme z celej šírky tejto témy len  jeden aspekt: pri pohlavnom akte sa buď vzájomne oddávajú obaja  partneri celí a celkom, alebo to – zjednodušene povedané – nie  je ono! Pohlavné spojenie nie je len spojenie pohlavných orgánov!  Zdá sa, že analogicky to isté možno povedať aj o mystickom  spojení Cirkvi s Kristom v Eucharistii. To nie je len spojenie  akýchsi „reprezentantov“ Cirkvi s Kristom. Ide o každého z nás,  nik nesmie pri tom spojení ostať mimo, nezaujatý, nezapojený,  čiže neprežívať to spolu s celým ostatným telom! A ako zdôrazňujú  cirkevní Otcovia, čo platí vo všeobecnosti pre celú Cirkev, to  platí konkrétne pre dušu každého pokrsteného. Teda pri svätom  prijímaní všetko moje vnútro sa musí zapojiť do tohto spojenia.

Tak akom ženích s nevestou (manžel s manželkou), Kristus  sa chce spojiť so mnou (keďže som súčasťou jeho milovanej Nevesty-  Cirkvi). Mal by som toto spojenie vnímať tak ako milujúca  nevesta (podľa vzoru Nevesty-Cirkvi, ktorej som súčasťou) a dať  sa do tohto spojenia zakaždým celý! 

Pane, daj, aby sme nikdy neboli voči tebe „frigidní“...