Na 10. decembra pripadá spomienka Panny Márie Loretskej. Táto spomienka sa tu – do druhého adventného týždňa i do rozvrhu našich adventných zamyslení – výborne hodí, a to napriek tomu, že sa netýka očakávania Božieho príchodu, ale skôr očakávania Božieho prejavenia sa.

V Lorete sa nachádza domček, v ktorom podľa tradície bývala Svätá rodina a ktorý sem anjeli doniesli z Nazaretu. Nejde ani tak o samotný dom (o jeho pôvode sa dosť pochybuje), ide skôr o ten znak: v takomto dome Boh „prebýval medzi nami“ (Jn 1,14).

V takomto dome žila Svätá rodina svoj nevšedný všedný život. Nevšedný preto, lebo uprostred tejto rodiny žil sám Boh, druhá božská osoba. A všedný preto, lebo – z ľudsky nepochopiteľných dôvodov – táto rodina žila napriek tomu životom bežným pre väčšinu svojich súčasníkov.

V minulosti bola dosť rozšírená predstava, že Panna Mária žila akoby „nad“ svetom, že ju obsluhovali anjeli, že v živote Svätej rodiny boli zázraky na dennom poriadku a pod. To však vôbec nezodpovedá evanjeliu. Podľa tých niekoľkých správ, ktoré v evanjeliu o Panne Márii máme, môžeme skôr usúdiť opak: tridsať rokov neuveriteľne obyčajného života so svojím Synom, o ktorého výnimočnosti vedela s istotou len ona sama.

Loretská Panna Mária, hoci jej socha je až neprirodzene vyzdobená, je sviatkom všedného života, toho, v ktorom sa zdanlivo nič nedeje, je oslavou toho, čo sv. Terézia z Lisieux nazýva „malou cestou svätosti“. Keď táto svätica navštívila Loreto, bola nadchnutá práve týmito myšlienkami: Kristus poctil naše múry a náš všedný život prežiaril svojou božskou prítomnosťou... Ak je to tak, potom všetko sa dá posvätiť!

Toto je to dôležité: Boh je prítomný v našej všednosti (ba práve v nej overuje našu vernosť). Preňho nič nie je bezvýznamné. V Božom diele niet hlavného a vedľajšieho.

Zamyslime sa dnes nad touto „všednosťou“, ktorú Božia prítomnosť i v nás robí „nevšednou“. Keď máme Boha vo svojom srdci, každý zdanlivo obyčajný skutok dostáva novú hodnotu: je to ako keby sme pri ňom – podobne ako Panna Mária – držali v náručí božské Dieťa. Každá naša práca je ako práca Márie, pri ktorej sedí malý Ježiš a pozerá na nás... (Jeho detský výzor nech nás nepomýli. Je to pravý Boh, náš Stvoriteľ, a zároveň Vykupiteľ, osobne!) Ba ešte viac – On je totiž prítomný v našom vnútri. Preto možno povedať, že predovšetkým všetka naša láska je tou láskou, ku ktorej nás uschopňuje Ježiš, prítomný v našom „dome“.

To nie sú nejaké sladké reči. Božia prítomnosť v nás robí každý skutok Božím – to je veľký dar i veľká zodpovednosť. Božiemu dielu totiž v živote človeka zodpovedá jedine svätosť. Neexistuje Božia ľahostajnosť, Boží nezáujem, Božia povrchnosť, Božia lenivosť, Božia nevšímavosť, a hlavne Boží hriech! Ak teda Božia prítomnosť v nás robí každý náš skutok Božím, všetky tie naše skutky, s ktorými sa Boh nemôže stotožniť, sú vlastne naším dištancovaním sa od Boha, akýmsi konaním „na vlastnú päsť“, ktorého dôsledkom môže byť logicky jedine strata Božej prítomnosti, inými slovami strata milosti posväcujúcej – onej energie, ktorá jediná umožňuje, aby obyčajný človek konal Božie skutky.

Nič teda nie je vyčlenené, ani náš všedný život, každodenné „maličkosti“, ktoré sa nám môžu javiť celkom indiferentné pre naše posväcovanie. Je najvyšší čas, aby sme sa zbavili zavádzajúceho názoru, že Boh k nám prichádza len „na nedeľu“, ba dokonca len do kostola!

Panna Mária Loretská, buď nám vzorom i pomocnicou, ale najmä pripomínaj nám tieto veci!