Ako prežívať sväté prijímanie, aby bolo „každodenným obnovovaním sa“ v „prvotnej láske“, a nie všednosťou, rutinou, statickým a bezduchým opakovaním akéhosi rituálu?
Isteže, je ťažko nájsť odpoveď, na ktorú by sa dalo povedať: „Toto rob a budeš žiť“ (ako hovorieval Ježiš). Predsa však sa zdá, že nám tu môže dobre poslúžiť jedna paralela, ktorá asi nie celkom oprávnene, býva len málo zdôrazňovaná.
Vo Svätom Písme (Starého i Nového zákona) je nápadne veľa miest, v ktorých je vzťah Boha (resp. Krista) k svojmu vyvolenému ľudu (resp. Cirkvi) opisovaný obrazom Ženícha a Nevesty. Mohli by sme z toho konštatovať, že Boh si slúži inštitúciou manželstva ľudí, aby na nej poukázal na svoj vzťah k ľuďom. Ale nezabudnime, že Cirkev od počiatku konštatuje aj opačný vzťah, že totiž Boh stvoril manželstvo na obraz svojho vzťahu k ľuďom. Zdá sa skutočne, že manželstvo existuje vo veľkej miere aj na to, aby približovalo a znázorňovalo vzťah Boha k človekovi.
V tomto zmysle Kristus je pravý Ženích a Cirkev je pravá Nevesta. Telo ženícha však patrí neveste a telo nevesty patrí ženíchovi. To teda znamená, že mystické „manželské“ spojenie Krista a Cirkvi sa uskutočňuje predovšetkým v Eucharistii, lebo práve tam Kristus dáva svoje telo Cirkvi a Cirkev prijíma telo Ženícha a celá sa mu oddáva.
Aplikujme to na seba: my (každý pokrstený osobne) sme súčasťou „tela Nevesty“, keďže sme údy Cirkvi. Ako takí prijímame telo Kristovo (sväté prijímanie), ale ako takí aj my celkom patríme Kristovi! Ak to nie je tak, v sebe narušujeme ono mystické spojenie Cirkvi s Kristom: v takom prípade vo mne sa Nevesta neoddáva svojmu Ženíchovi, ktorému patrí. Čo to znamená?
Tí, ktorí žijú v manželstve (ale do určitej miery azda všetci rozumní dospelí ľudia) si určite dobre uvedomujú poslanie pohlavného života v manželstve. Vyberme z celej šírky tejto témy len jeden aspekt: pri pohlavnom akte sa buď vzájomne oddávajú obaja partneri celí a celkom, alebo to – zjednodušene povedané – nie je ono! Pohlavné spojenie nie je len spojenie pohlavných orgánov! Zdá sa, že analogicky to isté možno povedať aj o mystickom spojení Cirkvi s Kristom v Eucharistii. To nie je len spojenie akýchsi „reprezentantov“ Cirkvi s Kristom. Ide o každého z nás, nik nesmie pri tom spojení ostať mimo, nezaujatý, nezapojený, čiže neprežívať to spolu s celým ostatným telom! A ako zdôrazňujú cirkevní Otcovia, čo platí vo všeobecnosti pre celú Cirkev, to platí konkrétne pre dušu každého pokrsteného. Teda pri svätom prijímaní všetko moje vnútro sa musí zapojiť do tohto spojenia.
Tak akom ženích s nevestou (manžel s manželkou), Kristus sa chce spojiť so mnou (keďže som súčasťou jeho milovanej Nevesty- Cirkvi). Mal by som toto spojenie vnímať tak ako milujúca nevesta (podľa vzoru Nevesty-Cirkvi, ktorej som súčasťou) a dať sa do tohto spojenia zakaždým celý!
Pane, daj, aby sme nikdy neboli voči tebe „frigidní“...