Ježiš prišiel ku Galilejskému moru, vystúpil na vrch a tam si sadol. Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. A zástupy žasli, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia, a velebili Boha Izraela.

Ježiš zvolal svojich učeníkov a povedal: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných, aby nepoomdlievali na ceste.“

Učeníci mu povedali: „Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba, aby sme nasýtili takýto zástup?“

Ježiš sa ich opýtal: „Koľko máte chlebov?“

Oni odpovedali: „Sedem a zopár rybiek.“

Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov a ryby, vzdával vďaky, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom.

Všetci jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem plných košov zvyšných odrobín. Mt 15, 29-37

 

Keď sa stretávam s mužmi, akosi všetci riešia otázku, ako sa materiálne postarám o rodinu. Či už ide o mladých mužov, ktorí chcú požiadať svoje drahé o ruku alebo aj otcovia vysokoškolákov. Je to naša prirodzená úloha: starať sa a zabezpečovať. Boh nám vložil túto túžbu do sŕdc a jej bremeno chceme chlapsky niesť na svojich ramenách. Lenže toto „bremeno“ nemusíme to niesť sami. Je tu Otec, ktorý sa chce postarať. V dnešnom evanjeliovom úryvku čítame o Ježišovi, ako z minima nasýtil zástupy. 

 

Pozrime sa na Jeho techniku: Ježiš mal starosť o ľudí, vzal to, čo mal a vzdával vďaky Bohu Otcovi.

 

Včera sme sa zamýšľali nad imidžom, ako modlou dnešnej doby. Imidž nás ženie ako nenásytná túžba mať stále viac hlavne pre seba. Učme sa Ježiša ako od skutočného Kráľa byť vďačný za to, čo už máme a nie stále vyhľadávať to, čo nemáme.

Ježiš bol vďačný a Boh Otec mu jeho vďačnosť štedro odmenil zázrakom pre tých o ktorých mal Ježiš starosť.